Môj príbeh

Čo by som tak povedal o sebe?

Môj príbeh s Vespou sa začal písať v roku 2021, kedy som ju dostal od svojho milovaného ocina ako dlho vysnívaný darček. Samozrejme, nebola to len jeho zásluha – prvotný impulz prišiel od mamky, ktorá vedela, ako veľmi po nej túžim. Ako sa hovorí, za každým veľkým činom muža stojí žena, a ani v tomto prípade to nebolo inak.

Moje očarenie touto talianskou ikonou však začalo oveľa skôr. V roku 2015 sa naša firma presťahovala do rovnakej budovy, v ktorej sídlila košická predajňa a kaviareň Vespa. Ako veľký milovník kávy som tam odvtedy trávil čas takmer každý deň. Postupne som spoznal skvelú rodinu, ktorá predajňu vlastnila, na čele s majiteľom Rikim. Každé ráno som s kávou v ruke obdivoval tie nádherné talianske skútre. Vtedy som si ich ešte nemohol dovoliť, a tak som len chodil, pozeral a sníval.

Zlom nastal v septembri 2016, kedy vo Vespe spustili požičovňu. S kolegyňou Dominikou sme neváhali ani minútu, požičali si dva skútere a vyrazili na severovýchod Slovenska objavovať drevené kostolíky. Ten neskutočný pocit slobody a radosti z objavovania krajiny vo mne zanechal hlbokú stopu. Vtedy som definitívne vedel, že raz musím mať vlastnú.

Sen sa stal realitou na jeseň 2021. Odvtedy sme spolu prešli takmer 32 000 kilometrov. Východné Slovensko máme prejazdené krížom-krážom, dvakrát sme spoločne absolvovali motopúť v Šaštíne, no naše kolesá už ochutnali aj zahraničný asfalt – úspešne máme za sebou cesty po Českej republike a dokonca aj motorkársky raj v Rumunsku.

Čo pre mňa znamená „Vespa Spirit“?

Za tie roky a tisíce kilometrov v sedle som pochopil, že Vespa Spirit nie je len o jednej konkrétnej značke alebo stroji. Je to životný štýl a cestovateľská filozofia. Je to umenie spomaliť, vnímať svet okolo seba všetkými zmyslami, užívať si cestu rovnako ako cieľ a objavovať svet s otvorenou mysľou.

Tento jedinečný „spirit“ si dnes nosím v sebe na každej jednej ceste. Či už sedím na svojej milovanej Vespe, preskúmavam svet s batohom na chrbte pešo, alebo objavujem nové horizonty v sedle môjho nového cestovného endura Honda NC750X. Pretože tá pravá sloboda a vášeň pre cestovanie nepoznajú hranice ani kubatúru.

Príbeh pokračuje.

Nový prírastok v stajni a ako ma Danka „dokopala“ k veľkej motorke

Tento rok som do svojej motorkárskej stajne doplnil ďalší stroj – Hondu NC750X. Začiatok tejto kapitoly bol však pôvodne úplne iný a cesta k nej viedla cez byrokratické bludisko Európy a jednu zásadnú rodinnú radu.

Keď vám „B-čko“ v Európe pristrihne krídla

Niektorí to vedia, iní nie, ale s vodičským preukazom skupiny B môžete jazdiť na motocykli s objemom do 125 cm³ s automatickou prevodovkou. Má to však háčik – neplatí to všade v Európe. Každý štát si totiž udeľuje vlastnú výnimku a je len na nich, či si tieto pravidlá vzájomne akceptujú.

Slovensko má napríklad dohodu s Českom a Poľskom, takže smerom na sever a západ viete vyraziť úplne v pohode. Problém nastáva, ak dostanete chuť na juh:

• Maďarsko: Dlho takúto výnimku vôbec nemalo. Tuším ju zaviedli až nedávno, no so Slovenskom zatiaľ nemajú žiadnu bilaterálnu dohodu.

• Rakúsko: Výnimku síce má, ale ak tam chcete jazdiť s naším „B-čkom“, musíte si priamo v Rakúsku urobiť špeciálny kurz.

Zrazu zistíte, že južná Európa je pre vás na skútri v podstate uzamknutá.

Svitá na lepšie časy? Pri európskych mlynoch človek nikdy nevie...

Pritom v Európskej únii existuje plán celú túto legislatívnu divočinu zjednotiť. Veľká reforma a zjednotenie pravidiel pre vodičáky sa začali intenzívne riešiť už pred koronou. No vieme, ako to dopadlo – prišla pandémia a všetko stopla. Keď korona konečne odznela, Brusel musel urgentne riešiť energetickú krízu a iné globálne geopolitické problémy. Takže také „zbytočnosti“ ako „B-čkové“ vodičáky a motorky išli opäť na vedľajšiu koľaj.

Niekde som zachytil infošku, že by k tomu vytúženému zjednoteniu malo dôjsť v roku 2029. Dá sa tomu ale po všetkých tých rokoch veriť? Pri rýchlosti európskych úradov a schopnosti sveta vyrobiť každé dva roky novú nečakanú krízu som úprimne skeptický. Stavím sa, že dovtedy zasa príde niečo „dôležitejšie“, čo tento plán odloží na neurčito.

A presne preto som si povedal, že nebudem čakať na milosť z Bruselu.

Za všetkým hľadaj ženu (a syna)

A vtedy do deja vstúpila moja milovaná manželka Danka. Povedala mi jasne: „Choď si urobiť normálne Áčko a máš pokoj.“

Priznávam, spočiatku som otáľal. Nechcelo sa mi do toho, mal som trochu strach zo skúšok a celkovo ma predstava autoškoly po rokoch nelákala. Všetko sa však zlomilo, keď si môj starší syn robil vodičák na auto. Učil som sa teóriu spolu s ním a s prekvapením som zistil, že tie testy už vôbec nie sú takým strašiakom ako kedysi. Dá sa to zvládnuť úplne v pohode.

Testy kedysi a dnes: Konečne to má logiku!

Dokonca sa mi zdá, že moderné testy sú oveľa ľahšie a hlavne zmysluplnejšie než pred „sto“ rokmi, keď som robil svoj prvý vodičák. Konečne z nich vyhodili milión zbytočných otázok, ktoré človek v reálnom živote absolútne nepotrebuje.

Do dnešného dňa si pamätám na absurdnú otázku z mojich starých skúšok: „V akej maximálnej výške môže byť umiestnené zadné brzdové svetlo?“

Akože, prepáčte, na čo mi to kedy bude? Keď si pôjdem kupovať nové auto alebo motorku, budem chodiť po salóne s metrom a merať, či výrobca trafil výšku svetla podľa vyhlášky?

Dnes je našťastie teória viac o reálnej doprave a praxi. Strach opadol, testy som zvládol, vodičák skupiny A je vo vrecku a Honda NC750X už poslušne čaká v garáži na ďalšie kilometrové dobrodružstvá – tentokrát už bez obáv z rakúskych či maďarských hraníc!