Deň 2.

Deň 2: Ranné prebudenie a veľká nabíjačková misia

Nový deň nás privítal okolo ôsmej hodiny ráno. Po noci poznačenej írskym temperamentom sme sa prebudili plní energie a chuť do nového dňa sme podporili naším osvedčeným expedičným rituálom – s úsmevom sme dojedli chutné zvyšky z predošlého večera. Udržateľnosť a minimalizmus v jednom! Potom už len rýchle nahodenie batohov na chrbát a naša dvojčlenná posádka vyrazila do garáže k nášmu štýlovému tátošovi.

Ešte predtým, než sme definitívne opustili mesto, sme však museli vyriešiť jeden zásadný logistický oriešok. Ako správni svetobežníci sme totiž v zápale príprav úplne pozabudli na fakt, že Írsko si žije na vlastných, britských vlnách – a to vrátane elektrických zásuviek. Naša elektronika si pýtala svoju porciu energie, no tri hranaté otvory v stene nám dali jasnú stopku.

Pátranie po redukcii sme začali už večer, no jediné, čo nám osud prihral do cesty, bola beznádejne predražená nabíjačka na čerpacej stanici. To sme z princípu odmietli. Veľká „nabíjačková misia“ tak s plnou vážnosťou pokračovala aj ráno. Naším cieľom bolo nájsť ten správny kúsok plastu a kovu, ktorý by opäť prepojil náš svet s tým írskym, skôr než sa nám vybijú mapy aj foťáky.

Lekcia z írskych sviatkov a víťazstvo v Tescu

Naša ranná navigácia našla spásu v podobe blízkeho obchodného domu Tesco, a tak prvé metre nového dňa smerovali priamo tam. Keď sme však dorazili na miesto, oblial ma jemný pot – na dverách svietil oznam, že v Írsku je práve štátny sviatok. V tej sekunde mi preblesklo hlavou, že naša misia je stratená, no Írsko nás hneď ráno naučilo dôležitú kultúrnu lekciu.

Svetlo do tohto záhadného dňa vniesol pojem „Bank Holiday“. Ak by ste sa pýtali, aký je v tom rozdiel oproti klasickému dňu pracovného pokoja, Íri to majú vymyslené priam geniálne. Počas bežného štátneho sviatku sa život zastaví a zatvorené ostane takmer všetko. No počas Bank Holiday si voľno užívajú len úrady, banky či školy – obchody, reštaurácie a život v uliciach pulzujú ďalej. Pre nás to bol doslova dar z nebies.

Akcia „redukcia“ sa vďaka tomu skončila absolútnym a nadmieru úspešným triumfom. Nielenže sme našu elektroniku zachránili pred energetickou smrťou, ale z Tesca sme odchádzali vybavení aj obedom a večerou. Objavili sme totiž ich povestný gastronomický rituál – „Meal Deal“.

Je to geniálna akcia za zvýhodnenú cenu 5 eur, kde si vyskladáte ideálne tri kombinácie: niečo hlavné na zahryznutie (napríklad čerstvý sendvič, twister či bohatú bagetu), k tomu osviežujúci nápoj (vodu, džús či zdravé smoothie) a na záver malý snack (chrumkavé čipsy alebo pukance). S plnými batohmi jedla a hlavne s funkčnou nabíjačkou vo vrecku sa tak pre nás cesta na divoký západ mohla definitívne a s plnou parádou začať!

V ústrety veternému tancu na útesoch

S úspešne zvládnutým nákupom v rukáve sme stočili kolesá smerom k našej prvej skutočnej prírodnej zastávke – k monumentálnym útesom Old Head of Kinsale. Tieto skalné obry sa hrdo tyčia nad oceánom a padajú do hlbín z výšky až 100 metrov.

Toto miesto je doslova presiaknuté históriou a líniami starých príbehov. Vedeli ste, že práve kúsok od týchto útesov v roku 1915 nemecká ponorka potopila slávny luxusný parník RMS Lusitania, čo výrazne ovplyvnilo vstup USA do prvej svetovej vojny? Dnes na samotnom výbežku stojí ikonický maják z roku 1853 a, hoci to znie neuveriteľne, v tomto drsnom teréne vybudovali jedno z najexkluzívnejších golfových ihrísk na svete. Loptičky tu do oceánu padajú pravdepodobne častejšie, než by si hráči priali.

A teraz malá fyzikálna kvízová otázka pre všetkých hádankárov: Aký vysoký je útes, ak odtrhnutý kameň letí voľným pádom k hladine približne 4 sekundy? (Schválne, kto si pamätá vzorec zo školy?)

Keď sme vystúpili z auta, príroda nám okamžite ukázala svoju nespútanú tvár. Od Atlantického oceánu sa na nás vyvalil taký neskutočný uragán, že povestný košický severák (VKV) je oproti tomu len nevinný jarný vánok. Vážne, bez preháňania – takýto fujavicu som na vlastnej koži ešte nezažil. Vietor mal takú obrovskú silu, že opieral aj mňa a lomcoval každým mojím krokom. Danka mala na jednom otvorenom úseku dokonca taký rešpekt, že ju tá veterná stena normálne odmietala pustiť vpred. Bol to fascinujúci a mrazivý moment, kedy človek pochopí, kto je na tomto pobreží skutočným pánom.

Mystická sila atlantického vánku

Bol to skrátka nezabudnuteľný zážitok. Paradoxom celého tohto veterného divadla bolo, že ten nespútaný uragán v nás nevzbudzoval strach, ale niečo úplne opačné – hlboký a čistý pokoj.

Väčšinou, keď človek zažije silný, dunivý vietor v mestách či lesoch, podvedome cíti rešpekt, stiesnenosť alebo obavu. Tu, na divokom okraji ostrova, s výhľadom na nekonečnú hladinu Atlantiku, to však bolo celkom iné. Ten vietor pôsobil upokojujúco a tajomne. Prinášal so sebou zvláštnu duchovnú čistotu, akoby okolo nás vial samotný Duch Svätý.

Človek v tej chvíli nedokáže len tak stáť, jeho myseľ začne nekontrolovateľne putovať. Núti vás to zamyslieť sa nad vecami, ktoré bežne prehliadame: Z akej obrovskej diaľky ten vietor vlastne prišiel? Čo všetko k nám cez oceán prináša? Ako to vyzerá tam, kde sa zrodil, tisíce kilometrov odtiaľto, a ako sa tam žije? Mňa osobne tento moment naplnil neuveriteľným pokojom a obrovskou dávkou novej energie. Akoby nás tie divoké vlny vzduchu očistili od všetkého zhonu všedných dní, aby sme mohli s čistou hlavou pokračovať ďalej do neznáma.

Dotyk s históriou v Timoleague Friary

Naša cesta ďalej kopírovala divoké atlantické pobrežie, až nás priviedla k tichému a magickému miestu, kde sa rieka Argideen vlieva do morského zálivu. Priamo na jej brehu sa hrdo týči Timoleague Friary – pôsobivá ruina františkánskeho kláštora, ktorého základy siahajú až do 13. storočia a svoju históriu písal až do storočia sedemnásteho.

Toto miesto dýcha podmanivou atmosférou a skrýva v sebe hneď niekoľko zaujímavostí:

• Názov s tajomstvom: Názov Timoleague pochádza z írskeho Tigh Molaga, čo v preklade znamená „Domov svätého Molagu“. Tento svätý zo 7. storočia bol známy tým, že do Írska priniesol včelárstvo.

• Strategická poloha a bohatstvo: Kláštor založili františkáni okolo roku 1240 pod patronátom miestnych šľachtických rodov (najmä MacCarthyovcov). Vďaka priamemu prístupu k moru kláštorný komplex prekvital – v stredoveku sem lode dovážali španielske a francúzske vína, ktoré mnísi vymieňali za lokálne tovary.

• Krvavá história: V roku 1642 kláštor a priľahlú dedinu vypálili anglické vojská pod vedením lorda Forbesa. Zničeniu vtedy neunikla ani vzácna knižnica a mnísi museli komplex definitívne opustiť.

• Architektonický labyrint: Ruiny sú dodnes neskutočne zachovalé. Môžete sa tu doslova prechádzať starobylými chodbami, nazrieť do mníchovho refektára (jedálne), prejsť sa krížovou chodbou a obdivovať vysokú zvonicu, ktorá bola ku kostolu pristavená neskôr.

Prechádzka medzi týmito kamennými svedkami minulosti, zatiaľ čo odliv odkrýval riečne dno, mala neuveriteľné čaro.

Po tejto pauze sme opäť nasadli do auta. Šoférovanie na ľavej strane mi začínalo pripadať čoraz prirodzenejšie. Pohyby rúk a nôh sa pomaly automatizovali, odhad vzdialenosti od krajnice sa zlepšoval a ja som si za volantom začal zdravo veriť. No ako sa hovorí: nechváľ dňa pred večerou... a v našom prípade to platilo doslova.

Írska odpoveď na Stonehenge: Drombeg Stone Circle

Naša cesta za tajomstvami minulosti pokračovala k jednému z najmagickejších a najnavštevovanejších megasvietených miest v Írsku – k rituálnemu kamennému kruhu Drombeg Stone Circle, známemu aj pod poetickým názvom The Druid's Altar (Druidov oltár). Tento fascinujúci komplex pochádza z obdobia približne 1100 až 800 pred Kr. (neskorá doba bronzová) a hoci nedosahuje monumentálne rozmery anglického Stonehenge, jeho atmosféra a precíznosť vás okamžite pohltia.

Drombeg v sebe ukrýva hneď niekoľko fascinujúcich tajomstiev:

• Dokonalá astronómia: Kruh tvorí 17 tesne vedľa seba stojacich kameňov. Celá stavba je orientovaná s absolútnou matematickou presnosťou. Počas zimného slnovratu zapadajúce slnko prechádza presne stredom dvoch hlavných vstupných portálových kameňov a osvetľuje ležiaci oltárny kameň na opačnej strane.

• Staroveká kuchyňa: Len pár metrov od kruhu ležia pozostatky dvoch kamenných chatrčí. V jednej z nich sa nachádza fulacht fiadh – staroveké varné miesto. Archeológovia zistili, že ak do tejto kamennej nádrže hodili rozhorúčené kamene z ohniska, dokázali v nej priviesť do varu viac ako 300 litrov vody v priebehu 20 minút.

• Záhadný popol: Pri vykopávkach v roku 1957 sa priamo v strede kruhu našla zakopaná keramická nádoba obsahujúca spálené ľudské kosti spolu s kúskami látky a dreveného uhlia, čo potvrdzuje, že miesto slúžilo na rituálne obrady.

Prechádzať sa okolo týchto tisícročných balvanov, ktoré tu stoja ako tichí strážcovia času, v nás zanechalo hlboký dojem. Človek tu priam fyzicky cíti prepojenie s generáciami, ktoré na týchto istých kameňoch sledovali pohyb hviezd dávno pred naším letopočtom.

Obed v aute a pravé írske počasie

Ledva sme stihli nasať magickú atmosféru Druidovho oltára, Írsko nám dalo pocítiť svoju povestnú tvár v plnej sile. Z ničoho nič sa spustil taký divoký lejak, že nám nezostávalo nič iné, len vziať nohy na plecia a rýchlo utekať naspäť do sucha nášho auta.

Akonáhle sme zabuchli dvere a okolo nás bubnovali ťažké kvapky dažďa, nastal ideálny čas na našu tajnú zbraň z Tesca. Rozbalili sme náš skvelý úlovok a vychutnali si zaslúžený obed – čerstvý sendvič, osviežujúce smoothie a chrumkavé čipsy a pukance. Sedieť v teple, sledovať ten upršaný armagedon za oknom a chrúmať snack, to bol obed v čistom „gipsy štýle“ (alebo skôr expedičnom štýle), presne tak, ako sa na pravých írskych dobrodruhov patrí.

Nič nám nechýbalo. Boli sme sýti, v suchu, auto ticho priadlo a my sme boli pripravení vyraziť v ústrety ďalším kilometrom.

Po "obednej" zastávke sme opäť nasadli do Nissanu. Sebavedomie za volantom bolo na maxime, krajina okolo nás sa menila na čoraz divokejšiu a my sme netušili, že o chvíľu sa naša cesta zmení na drámu.

Po divokom pobreží k bodu zlomu

Naša trasa nás neomylne viedla po slávnej Wild Atlantic Way (Divokej atlantickej ceste), ktorá je jednou z najdlhších ucelených pobrežných trás na svete. Spája juh a sever Írska, meria neskutočných 2 500 kilometrov a lemuje celý západný okraj ostrova.

Táto legendárna cesta ukrýva množstvo fascinujúcich faktov:

• Inžiniersky unikát: Cesta vznikla prepojením stoviek menších vidieckych a regionálnych ciest, pričom prechádza cez 9 írskych grófstiev.

• Raj pre filmárov: Scenérie okolo tejto trasy očarili aj Hollywood – natáčali sa tu scény pre Star Wars (na ostrovoch Skellig Michael) či Harryho Pottera.

• Znak cesty: Celá trasa je dokonale značená špecifickým logom s vlnovkou v tvare písmena „W“, takže zablúdiť je takmer nemožné, aj keď vás cesta zavedie na tie najopustenejší útesy.

My sme si túto jazdu užívali plnými dúškami. Z autorádia nám hrala podmanivá írska hudba, ktorá dokonale dopĺňala scenériu za oknami. Kedykoľvek sa nám zapáčil nejaký výhľad na rozbúrený oceán alebo zelené kopce, jednoducho sme odstavili náš Nissan Juke, nadýchali sa čerstvého vzduchu a kochali sa tou nádherou.

Všetko bolo priam rozprávkové. Uživali sme si slobodu, hltali kilometer za kilometrom a naše navigácie smerovali k poslednej plánovanej zastávke dňa – k čarovnému mólu Gleesk Pier. Vtedy sme však ešte netušili, že toto miesto sa do nášho cestovateľského denníka nezapíše ako romantický záver dňa, ale ako hlavný prúser celej expedície...

Moment, kedy nám zamrzla krv v žilách

Z hlavnej cesty Wild Atlantic Way sme odbočili na niečo, čo by sa dalo nazvať skôr horským chodníkom než cestou. Nebola síce úplne rozbitá – stále ju tvorili dva asfaltové pásy –, ale bola extrémne úzka. Čo bolo najhoršie, jej ľavý okraj lemoval hlboký, z kameňov vysekaný jarok na odvodnenie vody a hneď za ním sa dvíhal masívny skalný múr.

A teraz prichádza moment zúčtovania. Pamätáte si, ako ma od prvých metrov v Írsku podvedome ťahalo k tej nešťastnej ľavej krajnici? Presne tu, ďaleko od civilizácie, som na sekundu neodhadol šírku cesty a obe ľavé kolesá mi s buchotom skĺzli priamo do toho kamenného jarku.

Auto okamžite dostalo strašný ráz a fyzika ho neúprosne začala ťahať doľava, rovno oproti skalnému múru. V tom zlomku sekundy sa mi pred očami premietol katastrofický scenár, ako v piatok vraciam do požičovne totálne zošrotovaný ľavý bok Nissanu. Našťastie sa vo mne prebudil inštinkt skutočného rely jazdca. Okamžite som dal kontra volantom, nohu zosunul z plynu a hlavne – absolútne som sa nedotkol brzdy, pretože to by na tom mokrom kamení znamenalo okamžitú ranu. Auto vďaka tomu spomalilo, pneumatiky sa opreli o terén a mne sa centimeter po centimetri podarilo vybalansovať Jukea naspäť na pevný asfalt.

Predčasná úľava však netrvala dlho. Tesne predtým, ako sa auto opäť celou váhou chytilo cesty, nejaký dobre nastrčený írsky kameň v jarku nekompromisne prerazil našu zadnú pneumatiku. Ozvalo sa hlasné zasyčanie a obrovský prúser bol na svete.

Analýza uprostred ničoho

Zostalo hrobové ticho. Rýchlo sme vystúpili a rozbehli bleskovú analýzu situácie:

1. Dobrá správa: Karoséria auta bola úplne nedotknutá, odniesla si to čistokrvne len guma. Navyše – vďaka Bohu za vnuknutie z letiska – máme predsa zaplatené full poistenie priamo v požičovni!

2. Zlá správa: Slnko nezadržateľne zapadalo, vonku opäť nepríjemne mrholilo a my sme stáli na nebezpečne úzkej ceste uprostred absolútneho ničoho.

Volať asistenčnú službu nemalo v tejto chvíli zmysel. Kým by sa k nám niekto prebrodil, bola by hlboká tma a opísať im našu polohu na tejto bočnej cestičke bola doslova Mission: Impossible. Rozhodol som sa: koleso vymeníme sami priamo na mieste, veď tu aj tak nikto nechodí, tak nebudeme nikoho blokovať. V hlave mi však vŕtala zásadná otázka: Máme v kufri plnohodnotnú rezervu, alebo len ten nešťastný opravný kit so sprejom, ktorý by nám pri prerezanej gume bol úplne na prd?

Írsky záchranca na scéne

Skôr než som stihol vyhádzať kufor a skontrolovať výbavu, zo zákruty pred nami sa zrazu vyvalilo auto. V sekunde ma zaplavil stres a panika. Vybehol som na cestu a začal divoko mávať rukami, nech predsa brzdí.

Zastavil pri nás obrovský pickup Toyota Hilux. Za volantom sedel typický miestny farmár, ktorý mal stiahnuté okienko dokorán, akoby vonku bolo príjemné letné popoludnie a nie sychravé írske peklo. S absolútnym pokojom v hlase sa opýtal, čo sa nám stalo.

„Máme deravú pneumatiku a musím ju vymeniť,“ vyhŕkol som zo seba rozrušene.

Pánko sa len chápavo usmial, ukázal rukou dopredu a hovorí: „Nič sa nedeje, ale tu nestojte. Asi 200 metrov ďalej za zákrutou je malé rozšírené parkovisko. Prejdite pomaly tam a v úplnom kľude a bezpečí si to vymeňte.“ Tento moment nám vlial novú nádej. Juke sa s hlasným čvachtaním prázdnej gumy pomaly pohol vpred k spásonosnému parkovisku...

Záchrana na Gleesk Pier pod dohľadom vlneného publika

To spásne mini parkovisko, o ktorom hovoril miestny farmár, bolo paradoxne naším pôvodným cieľom – Gleesk Pier. Toto skryté, mólom chránené miesto na južnom pobreží polostrova Iveragh je známe svojou divokou, až melancholickou krásou. Je to jedno z mála miest v tejto oblasti, ktoré ponúka priamy a nerušený prístup k vode s výhľadom na záliv Kenmare a ostrov Kenmare Island. Zaujímavosťou je, že toto mólo dodnes využívajú miestni rybári a vďaka minimálnemu svetelnému smogu patrí celá táto oblasť do medzinárodnej rezervácie tmavej oblohy (Kerry International Dark Sky Reserve).

Keď už auto bezpečne stálo na spevnenej ploche, pustil som sa do akcie. Vonku nepríjemne mrholilo, takže všetok „bordel“ z kufra musel ísť bleskovo na zadné sedadlá. Našťastie, pod dnom kufra na mňa vykukla plnohodnotná rezerva!

Bežnú výmenu kolesa zvládnem aj s obyčajným sériovým zdvihákom do 10 minút – predsa len, domáce sezónne prezúvanie na dvore je skvelý tréning. V daždi, šere a uprostred írskeho ničoho to však bola celkom iná zábava. Celé mi to nakoniec trvalo asi 15 minút, a to aj preto, že som musel Jukea dvíhať na dvakrát. Ten nešťastný sériový zdvihák v tvare písmena „V“ sa mi pri prvom pokuse nezdal úplne kolmo a v tom klzkom teréne som mal obrovský strach, že sa auto zošmykne a zničí sa ešte viac.

Danka tento čas využila dokonale. Kým ja som zápasil s maticami, ona schmatla mobil a urobila pár záberov tohto nádherného, tajomstvom zahaleného miesta, kým vo vzduchu lietali posledné zvyšky denného svetla. Pri práci som navyše nedostal podporu od asistenčnej služby, ale od miestnych obyvateľov – k plotu sa totiž prišla natlačiť celá črieda zvedavých oviec. Pozerali na mňa s takým výrazom, že takého blázna s kľúčom v ruke tu na tom konci sveta ešte zaručene nevideli. Či predsa len áno? To vám vysvetlím v ďalšom príbehu.

Po úspešne zvládnutej misii sme nahádzali špinavé náradie a defekt do kufra, sadli do tepla a upalovali do nášho dnešného ubytovania. Dorazili sme do malej, čarovnej dedinky Portmagee, ktorá leží priamo na brehu Atlantiku. Spíme v typickom, útulnom írskom dome, kde spoza okien počúvame hukot oceánu. Sme unavení, ale šťastní, že sme tento deň prežili bez straty desiatky!

Nočný pokoj na vidieku a írska flegma

Sme definitívne v cieli dnešného dňa. Náš útulný, romantický domček na írskom vidieku nás objal hrejivým tichom. Vonku ticho hudie ten istý atlantický vietor, ktorý nás cez deň takmer odfúkol, no teraz jeho dunenie pôsobí neuveriteľne upokojujúco. Široko-ďaleko nevidno žiadne pouličné lampy, ktoré by svojím umelým jasom rušili tmu, a táto čierno-zelená idylka nás pomaly, ale isto odnáša do ríše snov. Musíme predsa načerpať sily, pretože zajtrajšie dobrodružstvo bude stáť naozaj za to – veru, máte sa na čo tešiť!

Keď spätne premýšľam nad celým tým incidentom s kolesom, musím sa pousmiať. Zvyčajne, keď sa mi stane niečo s cudzíou alebo požičanou vecou, okamžite ma paralyzuje brutálny stres – človeka hneď zožiera pocit viny, že niekomu niečo poškodil a premýšľa nad tými hroznými sumami. No vďaka tomu, že som v poslednej sekunde na letisku počúvol intuíciu a priplatil si to plné poistenie, zobral som celú situáciu s absolútnym pokojom anglického (alebo vlastne írskeho) gentlemana. Tá povestná írska mentalita sa na mňa začína rýchlo lepiť – žiadna panika, proste sa stalo, vymeníme a ide sa ďalej.

A aby sme nezaspávali s restami, tu je sľúbené riešenie našej fyzikálnej hádanky o výške brala (či útesu), z ktorého padal kameň presne 4 sekundy.

Pri voľnom páde (ak zanedbáme odpor vzduchu) používame starý známy vzorec:

Keď na konci tohto divokého a zážitkami nabitého dňa podčiarkneme účty, naša palubná štatistika vyzerá nasledovne:

1. Prekonaná vzdialenosť: 368 km

2. Čas na ceste: 7 hodín a 10 minút

3. Počet zničených kolies: 1 ks 🛞💥 (ale hrdinsky vymenené!)

Dnešný deň nám dal naozaj všetko – od úspešnej misie v Tescu cez veternú tancovačku na Old Head of Kinsale, mystickú históriu v Timoleague a Drombegu až po adrenalínovú vložku s prerazenou pneumatikou na úzkej ceste k Gleesk Pier.

Odjazdili sme parádnu porciu kilometrov v náročnom teréne, no zvládli sme to ako praví expedičníci. Defekt je úspešne vymenený, auto odpočíva na vidieku v Portmagee a my s ním. Druhá kapitola je uzavretá, tá zajtrajšia sľubuje ešte väčšie dobrodružstvo! Dobrú noc!