Deň 4.

4. deň: Cez moravské Toskánsko späť k domovu

Po výdatných raňajkách nastal čas otočiť kormidlo (či skôr riadidlá mojej Vespy) smerom na východ. Dnešný cieľ: návrat na rodné Slovensko.

Cesta zo Znojma ma viedla cez nádhernú, slnkom zaliatu krajinu južnej Moravy. Ak by mi niekto zaviazal oči, asi by som tipoval, že sa vozím niekde po Toskánsku. Okolo mňa sa v dokonalých líniách striedali nekonečné vinice s malebnými kopcami, ktoré zasa plynule prechádzali do obrovských jablkových a slivkových sadov. Vzduch voňal letom, jeseňou a zrelým ovocím. Bola to čistá pastva pre oči a dokonalá odmena za včerajší upršaný deň. Vespa si len tak priadla a ja som si užíval každý kilometer tejto vizuálnej nádhery.

Po ceste som musel na chvíľu pribrzdiť pri jednom zaujímavom objekte, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako staré bývalé družstvo. Moje motorkárske zmysly však okamžite zbystrili – zo dvora sa totiž šírila nezameniteľná, intenzívna vôňa slivovice. Miestni majstri očividne nezaháľajú, kvas je už pripravený a sezóna tekutého moravského zlata je v plnom prúde! Škoda, že som na dvoch kolesách, hneď by som išiel koštovať.

O niečo ďalej ma zasa čakalo úplne iné divadlo. Narazil som na oboru s chovom jeleních krásavcov. Celé stádo sa pokojne páslo na lúke, no akonáhle začuli zvuk môjho talianskeho skútra, všetky hlavy vystrelili hore. Fascinovane ma sledovali a v ich očiach bolo jasne vidieť otázku: „Čo je to za šialenca, ktorý sa sem k nám trepe na takejto malej Vespe?“ Rýchlo som im zamával a s úsmevom pokračoval ďalej.

Moje putovanie ma ďalej zaviedlo cez Ivančice – rodnú obec legendárneho herca Vladimíra Menšíka. Človek hneď v duchu počul tie jeho slávne monológy. O niečo ďalej sa mi naskytol pohľad na Mikulov. Mestom som síce iba prechádzal, ale už z diaľky, ako sa nad krajinou týči ten majestátny zámok, to vyzeralo na absolútnu nádheru. Hneď som si zapísal do mentálneho denníka, že sem sa musím v budúcnosti určite vrátiť na dlhšie.

Zastávku som si nakoniec urobil až vo Valticiach. Zaparkoval som Vespu a išiel si obzrieť miestny veľkolepý zámok, aspoň takto z vonku z nádvoria. Valtice sú celkovo neskutočne malebné mestečko – alebo čo to presne je, proste čistá vinárska a architektonická rozprávka, kde na vás história dýcha z každého rohu.

Po rozlúčke s malebnou Moravou ma privítala naša Bratislava. A s ňou aj klasická realita veľkomesta – hustá premávka a nekonečné zápchy. No presne v takýchto chvíľach človek opäť ocení genialitu dvoch kolesies. Moja Vespa opäť raz vytiahla svoje super schopnosti a pomedzi autá som sa preštrikoval raz-dva, akoby sa nechumelilo. Zatiahnutá ručná brzda bratislavskej dopravy sa ma skrátka netýkala.

V Bratislave som mal jeden fixný bod programu, ktorý som nechcel vynechať. Zamieril som do najväčšej golfovej predajne na Slovensku. Pre mňa je to taký malý raj na zemi. Stratil som sa tam medzi tými všetkými regálmi, popozeral si najnovšiu výstroj a hlavne som hodil reč s personálom. Nechal som si odborne poradiť, ktoré palice by ideálne vylepšili môj aktuálny set. Odchádzal som s jasnou predstavou a jedinou drobnou úlohou: začať na ne poriadne šetriť. 😂

Po tomto nákupnom okienku som hodil rýchly obed a keď som sa pozrel na hodinky, bolo niečo okolo 14:00. Sadol som na skúter a začal premýšľať, čo s načatým dňom. Pôvodný plán bol posunúť sa niekam smerom na východ, tam na blind prespať a vo štvrtok v pohode doraziť domov. Lenže ako som tak sedel na Vespe, nevedel som sa rozhodnúť pre žiadne konkrétne mesto na polceste. A vtedy prišiel ten bláznivý, spontánny nápad: „Čo ak to potiahnem na jeden záťah až domov do Košíc?“ Zrodil sa plán. Štartujem smer východ a uvidím, kam ma nohy a zadok pustia. Ak náhodou po ceste zistím, že už meliem z posledného a nevládzem, jednoducho niekde zastavím, rýchlo kliknem ubytko a prespím. Ak nie, dnes spím vo vlastnej posteli!

Cesta južným ťahom ubiehala prekvapivo rýchlo. Keď som dorazil do Lučenca, v hlave mi prebleskla odvážna myšlienka: „Ty kokos, ja to dnes vážne dám až domov!“ V Lučenci som si urobil krátku pauzu na oddych a vtom som si všimol, že obloha opäť mení plány. Začínalo jemne kropiť. Poučený z predošlého dňa som okamžite nahodil komplet protidažďovú výbavu.

A dobre som urobil. Z jemného kropenia sa po pár kilometroch stal brutálny, nekompromisný lejak. Voda sa valila prúdom a hoci som mal nepremokavé veci, po čase som začínal cítiť, že vlhkosť si predsa len našla cestu dnu. V tej chvíli padlo definitívne rozhodnutie: už nikde nezastavujem, nehľadám žiadne ubytovanie, proste to musím potiahnuť až domov do suchej postele.

Lialo ako z krhly celú cestu. Stierače na prilbe som nestíhal prepínať a dážď ma bičoval celým juhom až po Sorošku. Symbolicky, akoby ma chcelo počasie na záver len vyskúšať, pršať prestalo až tesne pred Košicami.

Ale dal som to! Dokázal som to! Bol to pre mňa historický moment – najdlhšia trasa na jeden záťah v mojom živote, neskutočných 610 kilometrov v sedle malej Vespy.

Svoju štvordňovú expedíciu „na blind“ som symbolicky ukončil presne tam, kde sa pred dňami začala – pri kríži pred naším kostolom. Kruh sa uzavrel, Vespa Expedition úspešne dobojovaná. Mokrý, unavený, ale neskutočne šťastný a plný zážitkov, na ktoré budem spomínať celý život.

Útek na štyri dni z reality, objavovanie nových aj starých miest na dvoch kolesách a zdolanie takejto osobnej výzvy – to sú presne tie zážitky, ktoré mi už nikto nezoberie. Naviac mám teraz parádny zoznam miest (od Jurgova cez Rio de Klin až po Mikulov), kam sa môžem kedykoľvek vrátiť, či už sám, alebo s rodinou.

Sumár:

• 610 km

• 11hodín