Deň 2.

2. deň: Oravská kosa a raňajky s výhľadom na Rio

Ráno som si doprial trochu viac spánku a nikam som sa neponáhľal. Jednak preto, že idem na blind, a jednak preto, že ráno na Orave vie byť poriadne svieže. Keď som okolo 9:15 konečne sadal na Vespu, teplomer ukazoval neúprosných 9 °C. A veru, nekecal. Chlad mi zaliezal pod kožu, takže som bez váhania vytiahol ťažký kaliber – kožené rukavice.

Môj prvý dnešný cieľ bol jasný: dedinka Klin. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, nemám na mysli Klin nad Bodrogom na ďalekom východe, ale Klin pri Námestove. Ešte predtým však bolo treba vyriešiť dôležitú logistickú otázku – prázdny žalúdok. Zastavil som sa v miestnom Kauflande, nakúpil niečo pod zub a pôvodne som to plánoval zjesť hneď na parkovisku. Lenže romantická vôňa čerstvého ranného hnoja z blízkeho poľa v kombinácii so symfóniou zbíjačky z vedľajšej stavby ma rýchlo vyviedli z omylu. Raňajky sa odkladajú!

Rozhodol som sa, že si urobím piknik na oveľa honosnejšom mieste. Moja ďalšia zastávka bola totiž slávna socha Ježiša Krista – Rio de Klin.

Piknik pod ochranou slovenskej Brazílie

Rio de Klin je skutočne nádherné miesto na severe Slovenska, ktoré človeku vyrazí dych. Dominantou celého areálu je monumentálna, až 9,5 metra vysoká socha Ježiša Krista, ktorá sa týči nad krajinou a pripomína slávneho brata v Rio de Janeiro.

Keď som vyšiel hore, okrem úchvatných výhľadov na Oravskú priehradu a okolitú prírodu som tam našiel aj sochu sv. Pátra Pia či sv. Jána Pavla II. Celé toto miesto dýcha neuveriteľným pokojom. Nakoniec to dopadlo najlepšie, ako mohlo – tie odložené raňajky z Kauflandu s takýmto panoramatickým výhľadom chutili miliónkrát lepšie, než by chutili na parkovisku pri zbíjačke.

Priznám sa, predpokladal som, že to bude také to typické kľudné, tiché miestečko na rozjímanie. Lenže to by tam nesmel práve doraziť plný autobus detí – tipujem tak druhý ročník základnej školy. Hluk a detský krik síce na chvíľu preťali ranné ticho, ale nakoniec to nebolo až také strašné.

Našiel som si svoje strategické miesto pri soche Jána Pavla II. a konečne som vybalil raňajky. Už mi poriadne škvŕkalo v bruchu! A uobil som dobre – slniečko sa medzitým oprelo do skál, príjemne ma zohrievalo a ja som si s plným žalúdkom užíval ten fantastický výhľad na celú oravskú dolinu. Lepšie kulisy k rannému chlebíku som si ani nemohol priať.

Po raňajkách som si ešte prešiel celé toto magické miesto, pomodlil sa pri soche a poďakoval za to, že ma cesta zaviedla práve sem. Potom už bol čas opäť nakopnúť mašinu. Slnko medzitým nabralo silu a začalo príjemne hriať, takže hrubá mikina išla dole a kožené rukavice som vymenil za letnejšie.

Môj ďalší smer: Čadca. Cesta ubiehala fantasticky a premávka bola našťastie redšia. Ale to najlepšie ma ešte len čakalo. Úsek od Oravskej Lesnej smerom k Vychylovke, to bola čistá motorkárska extáza! Neskutočné klopenky dole kopcom, nádherné tiahle zákruty a asfalt, ktorý si priam pýtal správny náklon. Vespa len tak svišťala a ja som mal pod prilbou obrovský úsmev od ucha k uchu. Keď som sa na chvíľu zastavil hore v sedle a pozrel sa okolo seba, ten výhľad na našu krásnu domovinu ma opäť dostal. Slovensko je proste nádherné.

Musím však spomenúť ešte jednu vec – Oravská Lesná ma neskutočne prekvapila. Vôbec som netušil, aká obrovská dedina to v skutočnosti je. Cesta cez ňu akoby nemala konca, no s tými výhľadmi mi to vôbec neprekážalo.

Odtiaľ som plynule prešiel na Kysuce. Dorazil som do Čadce, kde dostala Vespa opäť napiť čerstvého benzínu a ja som si definitívne nastavil kurz na západ. Už ma nič nezdržiavalo. Namieril som si to rovno cez horský priesmyk Makov a s veľkým očakávaním som prekročil hranice Českej republiky. Vespa Expedition oficiálne vstupuje na českú pôdu!

Hore na Makove som na chvíľu vypol motor, doprial si pauzu na čerstvom vzduchu a znova vytiahol telefón. Bolo treba vyriešiť zásadnú otázku dňa: „Kde dnes zložím hlavu?“ Prst na mape a pomyselný los nakoniec padol na Olomouc. V tomto historickom meste som bol naposledy pred dlhými pätnástimi rokmi a bol som neskutočne zvedavý, ako sa za ten čas zmenilo. Rýchlo som preklikal Booking, schmatol fajn ubytovanie a hajde smer Olomouc!

Hneď za hranicami ma však čakala tvrdá dopravná realita. V Česku bolo na cestách áut až-až. V mestách a dedinách sa tvorili husté kolóny a doprava viazla dokonca aj na hlavných ťahoch. No práve v týchto momentoch som v duchu ďakoval celému talianskemu inžinierstvu. Moja Vespa sa ukázala ako neskutočný malý dráč – vďaka svojim rozmerom sa dokázala obratne prepchať aj tými najužšími medzerami medzi autami. Kým ostatní zúfalo stáli v kolónach, ja som si s úsmevom razil cestu vpred.

Počas jazdy okolo ciest udreli do očí aj smutnejšie pohľady – sem-tam bolo vidieť čerstvé následky po záplavách, no našťastie v týchto úsekoch to nebolo nič katastrofálne. Keď na mňa prišiel hlad, urobil som si krátku pauzu na doplnenie energie. A čo iné si dať na posilnenie v Čechách, ak neoficiálny národný gastro klenot? Tradičné, poctivé obložené chlebíčky skrátka nemohli chýbať!

A je to tam! Po celom dni plnom zákrut, chladného oravského rána a kľučkovania medzi českými kolónami som úspešne dorazil do cieľa. Moja Vespa dnes večer parkuje v Olomouci.

Presne tu dnes skladám hlavu, zaparkujem mašinu a vyrazím do večerných ulíc zistiť, čo všetko sa tu za tých pätnásť rokov zmenilo. Prvý dotyk s Českom dopadol na jednotku a tá pravá cestovateľská sloboda bez pevného plánu ma baví čoraz viac. Kde sa zobudím zajtra a kam ma kolesá zavedú ďalej? Netuším... a to je na tom to najlepšie.

Zostaňte naladení, dobrodružstvo pokračuje!

Sumár:

• 260 km

• 7 hodín