Deň 4.

Deň 4: Prežitie v írskom mrazivom kráľovstve

Moja predtucha z minulého večera sa naplnila do bodky. V noci bola v domčeku taká zima, že by sa za ňu nehanbili ani polárnici. Íri majú očividne úplne inak nastavené vnímanie chladu ako my. Doma síce nepatríme k ľuďom, ktorí milujú prekúrené izby (cez deň držíme teplotu na 21 °C a v noci sťahujeme na príjemných 18 °C), ale toto írske nóvum bolo aj na nás silná káva.

Aby toho nebolo málo, Íri majú vo veľkej obľube dávať na manželské postele len jeden spoločný veľký paplón. Takže k všeobecnému chladu sa pridal ešte aj nekompromisný nočný boj o každý centimeter prikrývky. Danka to nakoniec vzdala, vstala a išla sa do postele regulárne obliecť do teplákov. Keď som musel v noci odbehnúť na toaletu, bol to bleskový šprint – rýchlo naspäť pod perinu, kde som klepal kosu ešte pekných pár minút, kým som ako-tak rozmrzol.

Počas tejto mrazivej noci som si všimol pre nás nepochopiteľné stavebné špecifiká Írska:

Žiadne zateplenie: Domy tu vo väčšine prípadov vôbec nemajú vonkajšiu izoláciu, takže kamenné či tehlové múry proste nasávajú vonkajšiu atlantickú vlhkosť a chlad.

Historické okná: Zabudnite na moderné plastové trojsklá, ktoré nepustia ani fuk. Na domoch sú často len „obyčajné“ tradičné drevené okná s jedným sklom, cez ktoré prefukuje jedna radosť.

Vlažné radiátory: Lokálne kúrenie tu funguje skôr symbolicky. Radiátory boli počas celej noci len mierne vlažné, o nejakom slove „teplé“ alebo nebodaj „horúce“ sa nám mohlo len snívať.

Napriek tejto kryokomore a boju o paplón sme sa však paradoxne vyspali prekvapivo dobre. Ten historický domček mal neskutočné vizuálne čaro a atmosféru, ktorú človek v modernom hoteli nezažije. Ráno nás privítalo čerstvým dňom a my sme boli pripravení vyraziť v ústrety ďalším zážitkom štvrtého dňa!

Kráľovské ráno na vidieku

Naše štvrté ráno v Írsku sme začali naozaj vo veľkom štýle. Keď sme zišli do nádhernej historickej jedálne, čakala nás tam domáca pani majiteľka. Bola oblečená v tradičnom bielom rondóne s dlhou čiernou zásterou, čo okamžite dotváralo atmosféru starých čias. Stôl bol prestretý luxusným porcelánom so zlatými okrajmi – od tanierov až po elegantné šálky. Úprimne, chvíľami som mal pocit, že sme na oficiálnej návšteve v Buckinghamskom paláci a spoza rohu každú chvíľu vykukne samotná kráľovná.

A potom to prišlo – na stole pristáli legendárne tradičné írske raňajky (Full Irish Breakfast). Na tanieri nám rozvoniavala táto zostava: praženica alebo volské oko, šťavnatá domáca klobáska a chrumkavá slanina, restované huby a grilovaná paradajka, čierny a biely puding (Black and White Pudding). Ak by niekto pod názvom „puding“ čakal sladký dezert s vanilkovou príchuťou, zostal by poriadne zaskočený. Nie je to nič iné, ako naša poctivá krvavnička a jaternica (hurka)! Chuťovo boli vynikajúce a k írskemu ránu jednoducho patria.

K tejto kráľovskej hostine nám domáca pani pripravila čierny čaj do malej kanvičky. Nešetrila ním – hodila do nej rovno dva sáčky, takže čaj bol riadne silný, tmavý a trpký. Presne vtedy človek pochopí, prečo ho Íri bez mlieka do úst ani nedajú. Keď doň prileje kvapku mlieka, jeho chuť sa nádherne zjemní a dostane úplne iný rozmer.

Tieto raňajky boli také neskutočne sýte a poctivé, že nás spoľahlivo „zabetónovali“ na trištvrte dňa. Hladní sme začali byť až niekedy podvečer! Nabití energiou a s pocitom britskej šľachty sme sa rozlúčili s domácou pani a vyrazili v ústrety novým kilometrom.

Divoká krása Kilkee Cliffs: Útesy bez filtrov a zábran

Naše prvé kroky po kráľovských raňajkách viedli na majestátne útesy Kilkee Cliffs. Ak ste už niekedy počuli o slávnych Cliffs of Moher (ktoré sú asi najznámejšou a najpreplnenejšou atrakciou celého Írska), tak Kilkee Cliffs sú ich o niečo menšia, no v mnohom oveľa zaujímavejšia a autentickejšia sestra.

Tieto útesy ukrývajú niekoľko fascinujúcich faktov:

1. Prírodné amfiteátre a „Pollock Holes“: Pod útesmi sa nachádzajú obrovské prírodné bazény vytesané do skál, ktoré domáci volajú Pollock Holes. Počas odlivu sa v nich zachytí morská voda a slúžia ako bezpečné, kryté miesta na kúpanie uprostred divokého oceánu.

2. Inšpirácia pre Hollywood i umelcov: Dramatické formácie, ako napríklad skalný útvar Diamond Rocks (ktorý sa na slnku leskne vďaka minerálom), očarili v minulosti aj slávneho herca Richarda Harrisa a spisovateľa Charlotte Brontëovú, ktorí tu hľadali pokoj a inšpiráciu.

Na slávnych Moherových útesoch vás dnes čakajú davy ľudí, všadeprítomné bezpečnostné ploty a mastné parkovné, kvôli čomu je ťažké si ich skutočne užiť. Na Kilkee Cliffs to bol úplne iný svet. Parkovanie bolo úplne zadarmo, na mieste sme boli takmer sami a človek mohol kráčať, kam sa mu zachcelo – pokojne až na samotný, ničím nechránený okraj útesu, kde pod ním s obrovským hlukom burácal Atlantik.

Vychutnávať si čaro týchto monumentálnych skál v obklopení nespútanej, surovej prírody a bez otravného zavadzania iných turistov bol úplne iný, oveľa silnejší zážitok. Človek tu cítil skutočnú slobodu a rešpekt pred silou prírody.

Bridges of Ross: Zázrak prírody a nečakané stretnutie

Naše putovanie po divokom pobreží grófstva Clare nás priviedlo k ďalšiemu fascinujúcemu prírodnému úkazu – ku kamennému mostu Bridges of Ross. Ako už samotný názov napovedá, hovorí sa mu v množnom čísle, hoci dnes tam nájdete už len jeden jediný most.

Tento unikátny kus skaly formovaný Atlantikom ukrýva hneď niekoľko zaujímavostí:

• Trio, ktoré neprežilo: V minulosti (ešte v 19. storočí) sa na tomto mieste nachádzali až tri veľké kamenné oblúky, ktoré vedľa seba vytvorilo more neúprosným narážaním vĺn do mäkšej bridlice. Sila oceánu však nakoniec dva z nich pochovala a zrútili sa do vody. Dnes tak môžeme obdivovať už len posledného mohykána, ktorý stále hrdinsky odoláva nespútanej sile vĺn.

• Raj pre ornitológov: Bridges of Ross je svetovo uznávaným miestom na pozorovanie morských vtákov. Každú jeseň sa sem schádzajú fotografi a vedci z celého sveta, aby sledovali migráciu vzácnych druhov vtákov letiacich na juh tesne okolo tohto výbežku.

• Geologický unikát: Skaly, z ktorých je most vyformovaný, sú staré viac ako 300 miliónov rokov a nesú v sebe vrstvy bahna a piesku z dôb, kedy sa tu nachádzalo ústie obrovskej pravekej rieky.

Prechádzať sa po tomto prírodnom moste a sledovať, ako priamo pod vami buráca divoké more, bol sám o sebe neskutočný zážitok. No to najväčšie prekvapenie dňa nás ešte len čakalo.

Keď sme sa pozerali do jednej z morských tiesňav pod útesmi, Danka zrazu nadšene vykríkla. V rozbúrenej vode pod nami objavila tuleňa! Pozorovali sme ho s nemým úžasom – bolo to pre nás oboch úplne prvýkrát v živote, čo sme tohto tvora videli naživo vo voľnej prírode. Návštevy v ZOO sa predsa nerátajú! 🦭 Sledovať, s akou ľahkosťou a eleganciou sa potápal a bojoval s obrovskými vlnami, ktoré by človeka okamžite rozdrvili o skaly, bolo priam magické.

Loop Head Lighthouse: Zamknutá strážna veža na konci sveta

Naša cesta pokračovala na samotný koniec úzkeho polostrova Loop Head, kde sa týči ďalší ikonický strážca atlantického pobrežia – maják Loop Head Lighthouse. Keď sme však dorazili na toto vetrom ošľahané miesto, história sa opakovala. Brána bola pevne zatvorená. Znova tá naša nešťastná mimosezóna, kedy si historické pamiatky v Írsku užívajú zimný spánok. No skrátka, zobrali sme to športovo – aspoň máme čierne na bielom, že sa do Írska budeme musieť ešte raz vrátiť!

Hoci sme sa nedostali na vyhliadkovú plošinu, tento maják patrí k najvýznamnejším v celej krajine a viaže sa k nemu niekoľko skvelých zaujímavostí:

• Evolúcia svetla (od ohňa k LEDke): Prvý maják tu stál už okolo roku 1670 a svetlo na ňom nebolo elektrické, ba ani plynové. Na streche kamenného domčeka vtedy horel obrovský otvorený oheň v železnom koši, v ktorom sa spaľovalo uhlie. Súčasná, 23 metrov vysoká biela veža tu stojí od roku 1854.

• Svedok prvej svetovej vojny: Počas vojny slúžil maják ako dôležitá signalizačná stanica. Hneď vedľa neho dodnes nájdete do zeme vytesaný obrovský nápis ÉIRE. Tento nápis mal počas druhej svetovej vojny jasný odkaz pre prelietavajúce bombardéry: „Pozor, letíte nad neutrálnym Írskom, nebombardujte nás!“

• Izolovaný život strážcov: Až do roku 1991 bol maják plne obsluhovaný ľuďmi. Strážcovia tu žili so svojimi rodinami v úplnej izolácii od sveta, často odstrihnutí od zásobovania, keď polostrov zasiahli divoké atlantické búrky. Dnes je už celý systém plne automatizovaný.

Aj keď sme si nemohli pozrieť interiér, samotná atmosféra miesta bola neskutočná. Stáť na úplnom cípe pevniny, kde sa mohutné ústie rieky Shannon definitívne stretáva s otvoreným Atlantikom, malo obrovské čaro. Drsný vietor nám jasne pripomínal, kto je tu pánom.

Otočili sme náš verný Nissan Juke a s úsmevom sme zamávali zatvorenému majáku. Naša expedícia po grófstve Clare musela pokračovať ďalej.

Miltown Malbay: Kolíska írskej hudby na polostrove Clare

Všetky tieto dopoludňajšie krásy – od mrazivého domčeka cez útesy Kilkee, kamenný most s tuleňom až po Loop Head – sme absolvovali na polostrove Loop Head, kde sme strávili noc. Potom nastal čas opustiť tento rázovitý výbežok a nabrať kurz na sever smerom k slávnemu mestu Galway, ktoré bolo naším dnešným cieľom na prenocovanie.

Dlhá cesta po pobreží nám však ponúkla ešte jedno skvelé miesto na prestávku. Naším útočiskom na krátky oddych sa stalo mestečko Miltown Malbay. Na prvý pohľad klasické, malebné mestečko s farebnými fasádami, no v skutočnosti ukrýva obrovské kultúrne bohatstvo a zaujímavosti:

• Srdce tradičnej írskej hudby: Miltown Malbay je v celom Írsku (a medzi milovníkmi folku po celom svete) absolútnym pojmom. Každé leto sa tu koná Willie Clancy Summer School – najväčší írsky festival tradičnej hudby, tanca a hry na gajdy (uilleann pipes). Mesto vtedy zaplavia tisíce muzikantov a írska hudba doslova pulzuje z každého pubu a uličky.

• Mesto s dvoma menami: Hoci sa oficiálne volá Miltown Malbay, domáci ho často nazývajú jednoducho Sráid na Cathrach (v írčine Mesto na ulici) alebo len skrátene Miltown. Názov Malbay (Zlý záliv) zas odkazuje na nebezpečné pobrežie, ktoré bolo v minulosti strašiakom pre všetky lode.

• Prepojenie so španielskou armádou: V roku 1588 sa neďaleko mesta, pri pláži Spanish Point, potopilo niekoľko lodí slávnej španielskej Armady (Armada), ktoré zasiahla ničivá búrka. Stovky španielskych námorníkov vtedy prišli o život a táto udalosť navždy vryla do okolitej krajiny kus histórie i tajuplných legiend.

Prejsť sa po uliciach tohto mestečka, kde z takmer každých dverí tradičného pubu dýcha história a duch pravej írskej kultúry, bolo skvelým filter-checkpointom pred záverečným úsekom cesty. Po dobrej káve a natiahnutí kostí sme opäť naskočili do nášho Nissanu Juke a vyrazili v ústrety živému a umeleckému Galway.

Lahinch Beach: Európska mekka surfistov a splnená výzva

Naša cesta do Galway sa nezaobišla bez zastávky na jednej z najslávnejších pláží v krajine – Lahinch Beach. Tento tiahly zlatistý polmesiac je v celom surferskom svete absolútnym pojmom.

S plážou Lahinch sa spája niekoľko skvelých zaujímavostí:

• Surferský raj severu: Vďaka jedinečnému tvaru zálivu a neúprosným vetrom z otvoreného Atlantiku tu vznikajú vlny, ktoré lákajú surferov z celého sveta. Konajú sa tu prestížne šampionáty a Lahinch pravidelne figuruje v rebríčkoch najlepších surferských lokalít v Európe.

• Obrie vlny (Big Waves): Kúsok od pobrežia sa za špecifických podmienok vytvára legendárna vlna známa ako Aileens, ktorá môže dosiahnuť výšku až 12 metrov a je určená len pre tých najväčších profesionálov a bláznov.

• Zlatý vek golfu: Hneď vedľa pláže sa nachádza svetoznáme golfové ihrisko Lahinch Golf Club, založené už v roku 1892, ktoré dizajnovali legendy tohto športu a patrí medzi top prírodné ihriská na svete.

Oficiálny pozdrav „Z“ Atlantiku!

Práve tu, na tejto slávnej pláži, nastal moment pravdy. Keďže sme z domu (najmä od Dankinej sestry Janky) dostali jasnú reklamáciu, že naše doterajšie fotky z brehu nestačia a rodina čaká na sľubovaný pozdrav „Z“ Atlantiku, musel som nabrať všetku odvahu.

Hecol som sa, zhodil vrstvy oblečenia a v tom februárovom chlade som sa kompletne šupol do vĺn! Voda bola neskutočne, priam paralyzujúco ľadová 🥶, ale ten pocit stál za to. Bol to absolútne úžasný, elektrizujúci zážitok. Vystreliť z vody s vedomím, že som pokoril zimný Atlantický oceán, bol ten najlepší adrenalínový kopanec celej expedície. Dôkazný materiál bol odoslaný a misia „Z“ úspešne splnená!

Keď som sa rýchlo utrel, poriadne poobliekal a v aute pustil kúrenie na plné obrátky, s neskutočnou hrdosťou a úsmevom na tvári sme to definitívne nasmerovali do Galway.

Cliffs of Moher: Legendárna komerčná realita

Ešte pred samotným príchodom do Galway, kde sme mali naplánovaný dnešný nocľah, sme sa predsa len zastavili pri spomínaných Moherských útesoch (Cliffs of Moher). A bolo to presne také, ako som predpokladal a očakával po našej dopoludňajšej návšteve Kilkee.

Hoci ide o úchvatný prírodný úkaz, komerčný tlak je tu obrovský. Všade davy turistov, oplotené chodníky, organizované skupiny a, samozrejme, mastné parkovné. V porovnaní s divokou slobodou, ktorú sme zažili na Kilkee Cliffs, kde sme stáli na okraji úplne sami, to bol poriadny kultúrny a turistický šok.

Napriek tomu sa tejto írskej legende nedá uprieť jej monumentálnosť a viaže sa k nej niekoľko zaujímavých faktov:

• Meno po stratenej pevnosti: Názov „Moher“ pochádza zo starého gaelského slova Mothar, ktoré znamená „zničená pevnost“. Tá tu na južnom výbežku Hag's Head skutočne stála už od 1. storočia pred n. l., no začiatkom 19. storočia ju zbúrali, aby uvoľnila miesto strážnej veži počas napoleonských vojen.

• Filmová megahviezda: Tieto útesy okamžite spozná každý fanúšik fantasy. Svoju najslávnejšiu filmovú rolu si strihli v trháku Harry Potter a Polovičný princ, kde na nich Harry stál spolu s profesorom Dumbledorom pri hľadaní jedného z horcruxov. Okrem toho sa objavili aj v kultovej rozprávke Princezná Nevesta (The Princess Bride).

• O'Brienova veža pre bohatých Angličanov: Kamenná vyhliadková veža O'Brien's Tower, ktorá sa týči v najvyššom bode útesov (neuveriteľných 214 metrov nad hladinou), tu nestojí len tak. V roku 1835 ju dal postaviť vizionársky miestny statkár Cornelius O'Brien ako vyhliadku a čajovňu pre bohatých viktoriánskych turistov, aby tak podporil chudobnú lokálnu ekonomiku.

Urobili sme si povinné fotky, pozreli sme si ten nekonečný kolmý pád do vĺn a v duchu sme sa pousmiali, že sme tie najlepšie útesy dňa vlastne videli už dopoludnia a úplne zadarmo.

Írska jazyková bariéra a atlantický útek

Kým sme definitívne opustili útesy a zamierili do Galway, stihli sme ešte jedno rýdzo írske stretnutie – na stráňach sa pásli miestne ovce. Nedalo mi to a snažil som sa im prihovoriť, no úplne ma ignorovali. Asi som nebeeeekal tým správnym írskym prízvukom.

Potom nám však príroda ukázala svoju odvrátenú tvár. Počasie v Írsku sa vie zmeniť z minúty na minútu a tentoraz to prišlo ako zlá predtucha – zrazu k nám prileteli čierne, ťažké mraky a obloha potemnela. Odrazu sa spustil prudký, hustý lejak. Našťastie sme pri balení nič nepodcenili a vytiahli sme našu profi protidažďovú výbavu. Riadne naimpregnované bundy, nepremokavé nohavice a turistické topánky držali, no pod prívalom obrovských, ťažkých kvapiek sa nám aj tak nechcelo zbytočne moknúť.

Zavelili sme na ústup a rýchlym šprintom sme sa rozbehli do bezpečia a tepla nášho suchého auta. Stierače išli na maximum, no my sme už boli v pohode.

A teraz strih – už sme úspešne na ceste do Galway!

Black Head Lighthouse: Mesačná krajina a mesačný svit

Írske počasie opäť potvrdilo svoju povesť nevyspytateľného aprílového blázna. Ako rýchlo lejak prišiel, tak rýchlo sa aj umúdril, mraky sa rozostúpili a my sme predsa len neodolali ešte jednej neplánovanej zastávke. Cestou okolo pobrežia zálivu Galway Bay sme to pribrzdili pri menšom, no o to očarujúcejšom majáku Black Head Lighthouse.

Okolitá krajina, v ktorej tento maják stojí, nás okamžite šokovala. Divoké útesy vystriedala fascinujúca vápencová pustatina, ktorá nám okamžite pripomenula domov – vyzeralo to tam navlas rovnako ako hore na planinách v Slovenskom krase. Táto oblasť sa volá The Burren a k samotnému majáku sa viaže niekoľko skvelých zaujímavostí:

• Mesačná krajina z vápenca: Celý polostrov je tvorený obrovskými vápencovými terasami s hlbokými puklinami, kde nerastie takmer žiadny strom, len vzácna alpská a arktická flóra, ktorej sa tu paradoxne darí vedľa seba. Pôsobí to neskutočne mysticky, akoby ste pristáli na inej planéte.

• Nízky, ale dôležitý strážca: Na rozdiel od monumentálnych veží, ktoré sme videli doteraz, je Black Head Lighthouse pomerne nízka, len osemmetrová biela betónová stavba štvorcového tvaru. Postavený bol v roku 1936 a jeho hlavnou úlohou je navigovať lode bezpečne do úzkeho vjazdu do zálivu smerom k mestu Galway.

• V moci írskych svetiel: Maják bol pôvodne napájaný stlačeným acetylénovým plynom, no v roku 1965 ho plne elektrifikovali. Dnes je, samozrejme, plne automatizovaný a riadený na diaľku organizáciou Commissioners of Irish Lights.

Čas však už riadne pokročil, vonku začínalo šero a naša celodenná otužilecko-cestovateľská únava nás začala neúprosne ťažiť. Už sme nemali energiu na žiadne dlhé túry po vápencových skalách. Len sme rýchlo vyskočili z auta, urobili pár posledných záberov tohto osamelého strážcu a padlo definitívne rozhodnutie: Už naozaj žiadne zastávky, smer Galway!

Galway: Živé srdce západného Írska

Konečne sme v Galway! Toto mesto má neuveriteľnú energiu a hneď po príchode nás dostala jeho neopakovateľná atmosféra. Je to jedno z najrýchlejšie rastúcich miest v Európe, no stále si drží svoje historické čaro.

Galway v sebe ukrýva niekoľko parádnych zaujímavostí:

• Mesto kmeňov (The City of the Tribes): Tento prívlastok dostalo podľa 14 významných kupeckých rodín (kmeňov), ktoré mestu vládli a kontrolovali obchod v období od 13. do 17. storočia, kedy bolo Galway hlavným prístavom pre obchod so Španielskom a Francúzskom.

• Hlavné mesto írčiny: Galway je považované za kultúrne srdce Írska a je bránou do oblastí Gaeltacht, kde je írčina (gaelčina) stále živým, primárnym jazykom. Aj v samotnom meste bežne započujete domácich rozprávať týmto starobylým keltským jazykom.

• Mesto hudby a umenia: Galway je svetovo preslávené svojou kultúrnou scénou. Pouliční umelci (buskeri) tu hrajú na každom rohu a uličky ako Quay Street pulzujú živou hudbou od rána do noci.

Samooobslužný systém a zaslúžená pizza

Po menšom blúdení a rýchlej navigácii od ochotnej pani na telefóne sme úspešne zaparkovali, našli ubytovanie a zhodili kufre. V bruchu nám už riadne škvrkalo a smäd bol neúprosný, takže sme okamžite vyrazili do víru mesta.

Výber jedla sme nechali na náhodu a osvedčenú taktiku – sledovali sme, kam chodia domáci. Tí nás priviedli k útulnej pizzerii, odkiaľ sa šírila neskutočná vôňa čerstvo upečenej pizze. Hneď vo dverách nás však prekvapil zaujímavý írsky systém:

Pri vstupe si vás preberie čašník, no namiesto usadenia si hneď pri pulte vyberiete jedlo, objednáte si pitie a rovno na mieste zaplatíte. Až potom vás usadia k stolu a vy už len čakáte, kým vám jedlo prinesú.

Tento systém funguje vo väčšine írskych podnikov a barov. K stolom obsluha takmer vôbec nechodí; ak niečo chcete, idete priamo k baru, objednáte, zaplatíte a vezmete si to. Je to neskutočne efektívne – podniky nepotrebujú toľko personálu a vy na konci nemusíte čakať na účet ani riešiť, či vás niekto neoklamal. Pizza bola mimochodom fantastická a zmizla v nás rýchlosťou svetla!

Lov na tradičnú írsku krčmu

Keď sme úspešne uhasili ten najväčší hlad, zostalo už len vyriešiť pretrvávajúci smäd. A kde inde ho v Galway uhasiť, než v nejakej poriadnej, tradičnej írskej krčmičke, z ktorej sa na ulicu ozýva živá hudba?

Zabalili sme sa do búnd a vyrazili sme hľadať ten pravý pub, kde by sme pri tónoch gitary, huslí a dobrej atmosféry definitívne zakončili tento náročný, ale neskutočne bohatý štvrtý deň našej expedície.

Guinness, bendžo a zaslúžený spánok

Po chvíľke blúdenia centrom mesta sa nám podarilo nájsť pub, ktorý už z vonku vyzeral veľmi lákavo. Z jeho okien sa ozývala tá pravá, nefalšovaná írska hudba, tak sme rýchlo vbehli dnu a bar nás okamžite pohltil svojou neskutočnou energiou.

Živá hudba v podaní bendža, mandolíny a harmoniky presne dotvárala to Írsko, aké som si vždy predstavoval. Vychutnali sme si skvelú atmosféru, započúvali sa do chytľavých rytmov a dali si k tomu typický tmavý Guinness.

Náročný štvrtý deň plný mrazivého rána, divokých útesov, tuleňov a otužovania v zimnom Atlantiku si však nakoniec vybral svoju daň. Únava nás definitívne dorazila. Pochopili sme, že našou jedinou a najlepšou možnosťou je už len teplá posteľ a zaslúžený spánok.

Teraz už ležíme pod perinou, viečka nám s každou sekundou klesajú a my sa pomaly ponárame do sna. Sme plní očakávania, čo nám prinesie ďalší deň a aké nové írske dobrodružstvo na nás zajtra čaká. Dobrú noc!

Keď pred spaním bleskovo zhrnieme náš expedičný denník, štvrtý deň našej írskej jazdy vyzerá takto:

Prekonaná vzdialenosť: 193 km

Čas na ceste: 4 hodiny 

Dnešok bol nabitý kontrastmi – začal ranným bojom o spoločný paplón v zamrznutom domčeku, pokračoval kráľovskými raňajkami s jaternicou a krvavničkou, slobodou na útesoch Kilkee a nečakaným wildlife stretnutím s tuleňom pri Bridges of Ross. Zažili sme zamknuté brány na Loop Head, rýchly útek pred lejakom pri Moherských útesoch, mesačnú krajinu pri Black Head a hlavne moju legendárnu otužileckú vsuvku v ľadovom Atlantiku na Lahinch Beach!

Záver dňa v Galway s pizzou a poctivým írskym folkom s bendžom bol už len čerešničkou na torte. Auto je zaparkované, my sme rozmrazení, sýti a pripravení na to, čo nám prinesie piaty deň.