Deň 2.

2. deň: Sobotné ráno a cieľová rovinka na Záhorie

Ráno ma v Trenčíne privítalo oveľa prívetivejšie ako včerajší prievidzský mrakavý záver dňa. Nohavice do rána našťastie úspešne uschli, a tak som mohol do nového dňa vhupnúť s čistým štítom a v suchom.

Po výdatných raňajkách, ktoré ma nakopli energiou, a povinnej kontrole mojej vernej Vespy som bol opäť pripravený vyraziť. Naštartoval som motor a na riadidlá som si pripravil novú várku papierových roadbookov. Dnešný plán bol jasný a v hlave mi rezonoval už od momentu, kedy som tento výlet začal plánovať: smer Šaštín!

Predo mnou bola záverečná etapa cesty tam. Čakala ma cesta cez kopce a doliny smerom na západ, prechod na Záhorie a tá nefalšovaná motorkárska atmosféra, ktorá sa s blížiacim sa Šaštínom dala doslova krájať vo vzduchu. Všetok ten zhon z balenia a únavu z prvého dňa vystriedalo čisté tesenie sa na to, čo príde.

Ak ma včera príroda preverila chladom a potopou, dnešné ráno si pre mňa pripravilo úplne opačný extrém. Už od skorých ranných hodín bolo jasné, že nás čakajú riadne pekoty. Slnko sa do mňa opieralo hneď od štartu a s pribúdajúcimi kilometrami a blížiacim sa poludním sa horúčava len a len stupňovala. Pod motorkárskou bundou začínalo byť poriadne teplo, no Vespa držala tempo a cesta mi vďaka prázdnym sobotným okreskám ubiehala prekvapivo rýchlo.

Keďže som mal vďaka plynulej jazde skvelý čas a nikam som sa nemusel bezhlavo ponáhľať, rozhodol som sa pre zaslúženú pauzu. Zaparkoval som v Senici. Telo si už vyslovene pýtalo doplniť tekutiny a trochu schladiť motor – ten môj aj ten na Vespe.

Naďabil som na skvelé miesto – Positivo cafe & bar. Ak budete mať niekedy cestu cez Senicu, toto miesto môžem všetkými desiatimi len odporučiť! Sadnúť si do tieňa, dať si ľadovo chladnú minerálku a k tomu perfektnú, poctivú kávu, to bolo v tom teple hotové vykúpenie. Človek na chvíľu vypol, načerpal sily a s chuťou skvelej kávy na jazyku sa hneď o niečo lepšie premýšľalo o záverečných kilometroch, ktoré ma delili od cieľa.

Do Šaštína k Národnej bazilike som dorazil s parádnym predstihom. Keď som zaparkoval Vespu medzi ostatné stroje, nedalo mi to a zašiel som do sakristie. Povedal som si, že sa len tak zo zvedavosti spýtam, či náhodou nepotrebujú jedného miništranta naviac. A reakcia? No samozrejme, že potrebovali! S radosťou ma brali všetkými desiatimi.

Hneď ma hodili do chodu – vyfasoval som nielen miništrantské oblečenie, ale rovno aj čítanie a dôležitú úlohu otáčania liturgickej knihy. Tým sa však scenár nečakaného dňa neskončil. Chvíľu po mne dorazil ďalší motorkár, ktorý bol zhodou okolností akolyta. Keď kňaz videl, aká zostava sa mu v sakristii zišla, s úsmevom usúdil, že keď je nás tu už toľko „od fachu“, spravíme poriadny, slávnostný sprievodný vstup. A tak mi do ruky pristála ešte aj svieca.

Stáť tam, v srdci našej Národnej baziliky, po 340 kilometroch v sedle skútra, a spoluvytvárať túto slávnosť, bol nezabudnuteľný pocit. Celá svätá omša bola nádherná a mala neskutočnú atmosféru. V jej tichu a vznešenosti som v srdci nosil jasný úmysel – celú túto obetu a moju púť som obetoval za všetkých motorkárov a motorkárky. Myslel som na našu bezpečnosť na cestách, na spoločenstvo, ktoré nás spája, a v modlitbách som spomenul aj tých bratoch a sestrách, ktorí už svoj pozemský dvojkolesový beh dokončili a predišli nás do večnosti.

Lepšie vyvrcholenie mojej cesty do Šaštína som si ani nemohol vysnívať.

Keď sa slávnostná omša skončila a ja som sa vyzliekol z miništrantského, zaplavil ma neopísateľný pocit pokoja a naplnenia. Hlavný cieľ mojej púte bol splnený. Do sedla Vespy som už nesadal len ako obyčajný výletník, ale ako pútnik s požehnaním a čistou hlavou. Bol čas otočiť kolesá smerom na severovýchod a začať druhú polovicu môjho trojdňového dobrodružstva.

Moje roadbooky ma zo Záhoria neomylne viedli smerom na Rajecké Teplice, ktoré som si vybral ako svoj dnešný prístav. Cesta ubiehala v skvelej nálade, horúčava dňa pomaly ustupovala príjemnejšiemu podvečernému vzduchu a krajina okolo mňa sa opäť začala meniť – roviny vystriedali majestátnejšie kopce a husté lesy severného Slovenska.

Momentálne už úspešne oddychujem na izbe v Rajeckých Tepliciach. Telo po dvoch dňoch v sedle síce trochu protestuje, ale tá únava je neskutočne príjemná. Zajtra ma čaká záverečná, severná etapa domov do Košíc. Verím, že ma slovenské cesty opäť nesklamú a prinesú skvelú bodku za týmto nezabudnuteľným výletom.

Keď si po celom dni prechádzam miesta, ktoré som s Vespou preťal, vidím pred očami film plný neskutočných momentov. Od ranných pekot, cez kávové osvieženie, nečakanú miništrantskú službu v bazilike, až po podvečerný chládok v rázovitom kraji. Môj sobotný roadbook vyzeral takto:

Trenčín – Nové Mesto nad Váhom – Myjava – Podbranč – Senica – Šaštín – Senica – Prietrž – Myjava – Nové Mesto nad Váhom – Trenčín – Považská Bystrica – Rajec – Rajecké Teplice.

Tento okruh a následný presun na sever hodil dokopy 250 kilometrov a čistý čas v sedle bol 4 hodiny a 30 minút.

Hoci kilometrov bolo o niečo menej ako v piatok, intenzitou zážitkov a duchovným rozmerom to bol naozaj silný deň. Vespa opäť raz dokázala, že nie je len mestským skútrom, ale plnohodnotným partnerom na dlhé trate. Teraz už len poriadne zregenerovať unavené ramená, chrbát a načerpať sily. Zajtra ma čaká finále – severná magistrála domov na východ!