Taliansko 0. časť

Keď plánovanie je rovnaký zážitok ako samotné more

Tohtoročná rodinná dovolenka nevznikla ako impulzívne rozhodnutie zo dňa na deň. Jej prvý náčrt ožil v mojej hlave už minulý rok v septembri. Kto ma pozná, ten dobre vie, že proces plánovania – kreslenie trasy, hľadanie skrytých zastávok a snívanie nad otvorenou mapou – je pre mňa rovnako zábavný ako samotný výlet. Možno dokonca o niečo viac. Je to ten moment, kedy sa moje vnútorné myšlienky menia na priestor plný možností.

Prvá myšlienka, ktorá mi v hlave driemala už dlhšiu dobu, smerovala pôvodne do Francúzska. Hlavným cieľom malo byť nenápadné, no fascinujúce miesto v srdci Burgundska – Taizé.

Nie je to len obyčajná dedinka v zvlnenej francúzskej krajine. Taizé je domovom ekumenického spoločenstva, ktoré v roku 1940 založil brat Roger. Dnes sem ročne prúdia desaťtisíce ľudí z celého sveta, aby na chvíľu spomalili, vypli hlavy a zažili jedinečnú atmosféru. Na tomto mieste vás nečakajú žiadne zložité pravidlá ani luxus – žije sa tu jednoducho, spáva v skromných podmienkach a spoločne sa stoluje. Taizé je známe najmä svojimi špecifickými, meditatívnymi spevmi s jednoduchými textami, ktoré sa spievajú v desiatkach jazykov a dokážu človeka dokonale utíšiť. viac info 

Práve táto vidina pokoja a objavovania nových zákutí mala byť naším cieľom... lenže, ako to už pri veľkých plánovačoch býva, život rád mení smerové tabule.

Keď manželka povie, že chce „koníček“, a vy zatiaľ netušíte, že práve balíte kufre na juh

Tento plán nemal byť len o jednom mieste – mal to byť veľkolepý rodinný roadtrip. Trasa tam a späť mala byť pretkaná ďalšími zastávkami, novými výhľadmi a nečakanými objavmi. Lenže u nás doma platí staré známe: „Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch.“ A presne tak to aj dopadlo.

Všetko sa to začalo nenápadne v októbri. Moja Danka sa rozhodla, že v rámci psychohygieny a oddychu od každodenného stereotypu potrebuje nejaký nový koníček. Po krátkom zvažovaní padla voľba na kurz taliančiny. Vtedy som si to ešte neuvedomoval, no v tej chvíli zapadla prvá kocka domina do skladačky. To nebol len nevinný večerný kurz – bol to prvý tichý náznak toho, kam v lete v skutočnosti povedú naše kroky.

Taliansky vírus v Košiciach

Ďalším dielikom domina do obrazca bola moja dlhoročná vášeň pre Vespy. Kto ma pozná, ten vie, že Vespa pre mňa nie je len obyčajný dopravný prostriedok – je to srdcová záležitosť. Milujem ten pocit slobody v sedle, či už sa len tak túlam ulicami mesta, objavujem zákutia Slovenska, alebo sa vydám za hranice. Rovnakou radosťou je pre mňa aj čas strávený v garáži pri jej údržbe, vylepšovaní a ladení každého detailu.

A, samozrejme, nemôžem vynechať našu košickú Vespa komunitu. Sme partia ľudí, ktorí sú tým talianskym životným štýlom tak trochu príjemne „poznačení“. Pravidelne sa stretávame na dobrej káve, organizujeme spoločné výlety a parádne akcie. Sme skrátka skvelá banda, ktorá miluje slobodu dvoch kolies, štipku elegancie, dobré jedlo, voňavé espresso a hlavne skvelú zábavu.

Tento taliansky vírus sa však čoskoro začal šíriť aj u nás doma. Danka, posilnená talianskym duchom z jazykového kurzu, zrazu prejavila túžbu sama si vyskúšať jazdu na Vespa skútri. Netrvalo dlho a slovo sa stalo skutkom. Prvých pár – a to doslova pár – metrov si odkrútila ešte na jeseň.

S príchodom jari sme už ale nenechali nič na náhodu a pustili sa do intenzívneho tréningu. Učila sa úplné základy: ako sa plynule pohnúť, s citom zabrzdiť, ako správne klopiť a „brať“ zákruty, kľučkovať medzi autami v mestskej premávke či ako bezpečne zaparkovať a vyložiť Vespu na hlavný stojan. Pomaly, ale isto jej to začalo ísť od ruky - Či od kolea? Osmelila sa a čoskoro sme úspešne zvládli aj náš prvý spoločný výlet na dvoch kolesách.

Aj keď už jazdila s istotou, stále jej niečo chýbalo k tej pravej, nefalšovanej talianskej Vespa kultúre – k tej ľahkosti, elegancii a vrodenému gréciu, s akým na skútroch brázdia ulice rodení Taliani. A kde inde sa človek naučí ten správny štýl, módu a jazdeckú etiketu, ak nie priamo v jej domovine – v Taliansku?

Keď zistíte, že tajný plán pred deťmi utajíte ľahšie než štátne tajomstvo (až kým nepríde SMS)

Dielik ku dieliku sa začal pomaly skladať a do cesty nám prišla ďalšia „náhoda“. Začiatkom roka sa mi priplietla neodolateľná ponuka na ubytovanie na severe Talianska. Jeden známy sa ozval s tým, že má možnosť zohnať strechu nad hlavou za skvelé peniaze. A bolo vymaľované.

Posledná kocka domina zapadla do obrazca, a keď som sa na to pozrel z nadhľadu, uvidel som jasné kontúry Talianska. Padol definitívny verdikt – na letnú dovolenku ideme na juh! Už nebolo nad čím špekulovať, tie jednotlivé náhody boli jednoducho jasným znamením osudu, z ktorého sa nedalo úsmevne uhnúť.

Keďže ubytovanie bolo za viac než priateľskú cenu, rozhodli sme sa, že nepôjdeme len "na otočku", ale rovno na dva týždne. Aspoň budeme mať dostatok času nasať tú pravú, nezriedenú taliansku atmosféru, navštíviť viac miest a nazbierať viac zážitkov. Moje pôvodne plánované Francúzsko sme s ľahkým srdcom odsunuli na neskôr. Vôbec mi to neprekážalo – znamenalo to totiž, že sa môžem opäť naplno pustiť do svojej najobľúbenejšej činnosti: plánovania. Hľadať skryté mestečká, miesta na skvelé jedlo, zákutia na kúpanie a pamätihodnosti...

Pre deti však bol náš cieľ až do samotného príchodu veľkým otáznikom. Rozhodli sme sa ich totiž poriadne prekvapiť. Destináciu sme pred nimi prísne tajili a pravdu sa dozvedeli až vo chvíli, keď sme prekročili hranice a na mobiloch im pristála roamingová SMS: „Vitajte v Taliansku...“

Chceli sme im spraviť radosť, pretože ešte z predchádzajúcich rokov s nadšením spomínali na úžasnú lyžovačku v talianskych Alpách. Užili sme si vtedy kopec srandy, tamojšia príroda a pohoda im učarovali a, samozrejme, dokonale im zachutila miestna kuchyňa. Teraz sa mali vrátiť na miesto činu – tentoraz však bez snehu a lyžiarok.

Rímska čerešnička na talianskej torte

No a aby toho nebolo málo, práve tento rok sa v Ríme konali veľkolepé Vespa World Days pri príležitosti výročia vzniku tejto ikonickej značky. Ulicami večného mesta prechádzali tisíce skútrov z celého sveta – čistá pastva pre oči a neskutočná atmosféra plná benzínu, elegancie a talianskej hrdosti. Pre mňa, ako správneho vespa fanatika, to nebola len náhoda, ale čistá čerešnička na našej talianskej torte! Na tejto akcii som si jednoducho nemohol dovoliť chýbať.

V hlave mi síce preletelo niekoľko možností, ako sa do Ríma dopraviť – a úplne najlepšie by, samozrejme, bolo vytiahnuť priamo Vespu –, no z časových dôvodov som nakoniec osedlal moju Hondu. Vďaka nej bola cesta rýchlejšia a praktickejšia. O tomto mojom samostatnom dvojkolesovom dobrodružstve si však prečítate v úplne inej sérii článkov. Už ju mám rozpracovanú v hlave, len ju musím konečne presunúť na „papier“.

Na tento motovýlet do Ríma som sa vydal úplne sám. No zatiaľ čo som osamote nasával neopísateľnú atmosféru Vespa zrazu, túlal sa starobylými uličkami Ríma, obdivoval majestátny Vatikán či na chvíľu skočil zmyť prach z cesty do morských vĺn, v hlave mi znel iba jediný hlas: Sem musím priviesť svoju rodinu. S každým dúškom espressa a každým pohľadom na taliansky zhon som sa len utvrdzoval v tom, že náš letný plán je absolútne správny. Taliansko bola tá najlepšia možná destinácia a ja som vedel, že nás čaká niečo nezabudnuteľné.

Nateraz sa však vráťme späť k našej rodinnej výprave...

Noc, prázdna diaľnica a deti, ktoré stále netušia, kam ich spánok zanesie

Je piatok, neskoro večer. Mesto za nami pomaly zhasína a my už sedíme v napakovanom aute s nosom namiereným rovno na Taliansko. Ručička tachometra prehĺta prvé kilometre, kabínou sa nesie mix únavy, tichého napätia a obrovského tešenia sa na všetko, čo nám tento výlet prinesie.

Cesta ubieha prekvapivo rýchlo, no aká bola noc na diaľnici, čo všetko nás po ceste stretlo a aké prvé zážitky sme si stihli pripísať na účet, to si zatiaľ nechám pre seba. Na to si budete musieť počkať v ďalšej časti!