Deň 5.

Deň 5: Návrat do Dublinu a írsky ranný kľud

Dnešným hlavným cieľom bol presun naprieč celým Írskom späť na východné pobrežie do Dublinu, kde nás čakala povinnosť vrátiť nášho verného spoločníka na cestách - Nissan Juke. Keď sme však ráno otvorili oči, pohľad z okna ⛈️ neveštil nič dobré. Vonku bolo poriadne pochmúrne, tmavo a veterno 🌬️, akoby nám írske počasie chcelo dať pocítiť svoju pravú, drsnú tvár na rozlúčku.

Aj napriek tomuto nečasu sa nám podarilo vyštartovať na naše pomery celkom „zavčasu“ – okolo 9:00. Pre nás doma je deviata ráno už pokročilý čas, no tu v Írsku je to úplne inak:

• Ranná tma: Pred deviatou ráno je tu v tomto období ešte hlboká tma, takže skorší štart by znamenal len únavnú jazdu v noci.

• Pomalší rozbeh dňa: Celá krajina sa prebúdza akosi neskôr. Íri bežne začínajú prácu 💼 a školu 🏫 až o 9:00 a obchody tu otvárajú dvere najčastejšie až po 10:00. Život tu skrátka plynie v oveľa pokojnejšom a ležérnejšom tempe.

Tento írsky biorytmus mi však neskutočne vyhovoval. Keďže som typická „sova“, tiež mám radšej pomalšie ranné rozbiehanie. Aj bežne doma mi to celkom trvá – kým vstanem, v pokoji sa najem a kým sa vôbec dostanem do svojej optimálnej „prevádzkovej teploty“, ubehnú pokojne aj dve hodinky. Írsky ranný kľud bol pre mňa preto ako stvorený. Asi som prevtelený Ír :D.

Keď sme opustili Galway, pred nami bola dlhá diaľnica spájajúca západ s východom. Naše írske dobrodružstvo na kolesách sa pomaly blížilo ku koncu.

Diaľničný raj a atlantický monzún

Po rýchlych raňajkách sme na nič nečakali a šup-šup smer Dublin. Mali sme pred sebou približne 220 kilometrov a zhruba 2,5 hodiny čistej cesty.

Cestovanie naprieč Írskom je pre nás, stredoeurópskych suchozemcov, v mnohom fascinujúce:

• Diaľnice bez kamiónov: Tým, že Írsko je ostrov, tu takmer úplne absentuje medzinárodná tranzitná doprava. Výsledok? Na diaľniciach nestretnete skoro žiadne kamióny. Cesty sú z nášho pohľadu neuveriteľne prázdne a zápchy na diaľniciach mimo miest v podstate neexistujú. Človek len zapne tempomat a v pokoji sa vezie.

• Mestský extrém: Akonáhle sa však priblížite k veľkým mestám ako Dublin alebo Galway, situácia sa otočí o 180 stupňov. Tam sa doprava mení na jednu veľkú, nekonečnú zápchu 🚗🚙.

• Koľajnice vs. cesty: Vlaková doprava v Írsku (Irish Rail) spája hlavné mestá pomerne rýchlo a komfortne, no sieť nie je taká hustá ako u nás. Všetky hlavné trasy sa radiálne zbiehajú do Dublinu. Ak sa však chcete pohybovať po slávnom západnom pobreží, bez auta sa kvôli chýbajúcim vlakovým prepojeniam v podstate nezaobídete.

• Mýto na diaľniciach (eFlow): Na írskych diaľniciach sa platí mýto. Zvláštnosťou je obchvat Dublinu (M50), kde nie sú žiadne klasické mýtne brány so závorami. Funguje tam plne automatický videosystém (M50 Barrier-Free Tolling), ktorý vám odfotí značku. Poplatok potom musíte zaplatiť online alebo na čerpacej stanici do 20:00 nasledujúceho dňa, inak hrozia mastné pokuty. Autopožičovne to však našťastie často riešia automaticky za vás.

• Dvojposchodové autobusy všade: Nie je to len výsada Londýna. Legendárne „doubledeckery“ stretnete nielen v Dubline, ale premávajú aj na bežných medzimestských linkách po celej krajine. Výhľad z predného radu na hornom poschodí počas jazdy po írskom vidieku je skvelý zážitok.

Regionálne vs. diaľničné cesty v Írsku

Cesty v Írsku sa rozdeľujú do niekoľkých základných kategórií, ktoré sa líšia nielen označením, ale aj maximálnou povolenou rýchlosťou či farebným kódovaním:

• Diaľnice (M – Motorways): Sú obdobou našich diaľnic. Ide o moderné, viacpruhové komunikácie s najvyšším komfortom jazdy. Spoznáte ich podľa modrého značenia a maximálna povolená rýchlosť na nich je 120 km/h.

• Národné cesty (N – National Roads): Predstavujú obdobu našich ciest I. triedy. Sú to hlavné ťahy spájajúce jednotlivé regióny a okresy mimo diaľničnej siete. Vyznačujú sa zelenými značkami s rýchlostným limitom 100 km/h.

• Regionálne cesty (R – Regional Roads): Ide o užšie, typické vidiecke cesty, ktoré lemujú povestné írske živé ploty. Sú označené bielymi značkami a rýchlostný limit je tu stanovený na 80 km/h.

• Lokálne cesty (L – Local Roads): Najužšie, často len jednopruhové asfaltové cesty, ktoré spájajú farmy a menšie dediny. Hoci majú na bielych značkách formálne povolenú rýchlosť 80 km/h, v praxi a vzhľadom na ich šírku je táto rýchlosť čistou teóriou.

Regionálne cesty typu „L“ a „R“: Zatiaľ čo diaľnice sú široké a luxusné, regionálne cesty sú pravým opakom. Sú často extrémne úzke, lemované vysokými kamennými múrmi alebo hustými živými plotmi hneď pri krajnici. Povolená rýchlosť je tam síce často až 80 - 100 km/h, no ísť toľko v úzkych neprehľadných zákrutách je čisté šialenstvo. Presne tak! Írsky prístup k značeniu rýchlosti na vidieku je pre cudzinca občas čistý adrenalín. Na regionálnych cestách tabule so zníženou rýchlosťou takmer neuvidíte – platí tam skrátka tá defaultná, zákonom stanovená rýchlosť pre daný typ cesty. Íri to nechávajú na zdravý rozum vodiča: je len a len na vás, aby ste jazdu prispôsobili svojim schopnostiam, stavu vozovky a hlavne tomu, čo vidíte pred sebou.

Boli tam úseky, kde svietila povolená stovka, ale realita bola taká, že už pri päťdesiatke som si pripadal ako pilot Formuly 1 a bál som sa, že nechám spätné zrkadlo na najbližšom živom plote alebo kamennom múriku.

Na druhej strane, tento šialený systém na cestách dokonale vyvažuje povaha miestnych vodičov. Íri sú neskutočne ohľaduplní a trpezliví. Zatrubiť sme tu počuli snáď len raz za celý čas, a aj to len v mestskom chaose. Mimo miest vládne na cestách absolútna pohoda – ak idete pomalšie a za vami sa vytvorí kolóna, domáci sa na vás netlačia. Naopak, ak sa dá, každý vám pekne uhne ku krajnici, počká, pustí vás a to všetko s úsmevom na tvári alebo s priateľským zamávaním. Ten ich povestný pokoj za volantom nám celú túto jazdu vľavo neskutočne uľahčil.

Je tu skvelým zvykom, že ak idete pomalšie, na vhodnom mieste jednoducho zájdete ku krajnici, spomalíte a necháte rýchlejšie či smelšie autá, nech vás bezpečne predbehnú. Miestni vodiči vám to okamžite oplatia – odmenia vás úsmevom a priateľským bliknutím všetkými štyrmi smerovkami na znak vďaky. Tento zvyk len potvrdzuje, aká neskutočná pohoda a džentlmenstvo na írskych cestách vládne.

Cesta z Galway nám ubiehala naozaj rýchlo. Dali sme si len jednu malú „cik pauzu“, kúpili teplú kávu ☕️ na prebratie a frčali sme ďalej. Už na diaľnici sa však ranné zlé predpovede naplnili a začalo neskutočne liať ☔️. Tento silný, vytrvalý lejak nás potom neopustil už po celý zvyšok dňa. Nissan stieral ako o život, no my sme pred sebou mali poslednú veľkú výzvu dňa – prepliesť sa dublinskou dopravou a úspešne vrátiť auto.

Dublin: Zápchy, záhada s nádržou a írska pohoda

Keď sme konečne dorazili do Dublinu, privítala nás realita mestskej dopravy. Kým prvých 200 km z Galway sme po prázdnej diaľnici preleteli za necelé dve hodiny, posledných 20 km v Dubline nám trvalo skoro celú hodinu. Jedna veľká, nekonečná zápcha.

Keď sme napokon našli miesto na vrátenie auta, na najbližšej čerpacej stanici sme poctivo dotankovali plnú nádrž – až po prvé cvaknutie pištole. Aspoň som si myslel, že je plná.

V autopožičovni však chalan pri kontrole auta ukázal na palubnú dosku: na ukazovateli chýbala jedna palička. Snažil som sa mu vysvetliť, že som tankoval naozaj poctivo až do cvaknutia. Jeho reakcia ma dostala. Žiadne obviňovanie, žiadne dohadovanie sa či podozrievanie. Nastal problém, on nahodil úsmev na tvár a išiel ho konštruktívne riešiť. Zavolal svojej nadriadenej, ktorá mu do telefónu povedala, že pri Nissanoch Juke sa im to stáva bežne.

Chalan mi hneď do navigácie naťukal inú benzínku a poslal ma v kľude dotankovať. Upozornil ma, že ak by mi tú chýbajúcu paličku zaúčtoval on, musel by mi dať mastnú pokutu, takže pre mňa bude dotankovanie podstatne lacnejšie. A to, že sme auto kvôli zápche a opätovnom tankovaní budeme vracať už po dohodnutom čase, mávol rukou, že to vôbec nemám riešiť, že je to úplne v poriadku.

Tak sme sa otočili na odporúčanú benzínku. Pištoľ opäť nechcela viac pustiť, tak som benzín do nádrže tlačil doslova po kvapkách, až kým som hladinu nevidel priamo v tankovacom otvore. A predstavte si – vošlo tam ďalších neskutočných 10 litrov benzínu! Sila.

Potom sme sa vrátili do požičovne, rýchlo vyriešili potrebnú byrokraciu ohľadom našej poistnej udalosti (to prerazené koleso z druhého dňa) a s Nissanom sme sa definitívne rozlúčili. Bol to dobrý a verný spoločník na cestách – nenechal nás v štichu a bezpečne nás doviezol až na kraj sveta. Táto skúsenosť s írskym zákazníckym prístupom, ich neskutočnou ochotou a ľudskosťou ma nesmierne milo prekvapila.

Obedný Dublin a balzam na dušu

Po úspešnom odovzdaní auta 🚗 sme sa nenechali odradiť hnusným počasím a vyrazili sme aspoň na chvíľku preskúmať ulice Dublinu.

Cestou nás už opäť prepadol hlad, a tak sme sa zastavili na typický írsky obed – dali sme si skvelý, čerstvý bagel a k tomu horúci čierny čaj. Jedlo bolo neskutočne chutné, no ten teplý čaj bol v sychravom a pľuhavom počasí, ktoré vonku panovalo, doslova balzamom na dušu. Okamžite nás to zahrialo a dodalo nám to energiu na ďalšie potulky mestom.

Trinity College: Akademická elegancia a neutíchajúca energia

Naše kroky po dobrom obede viedli priamo k slávnej Dublinskej univerzite – Trinity College Dublin 🎓. Hoci vonku stále panovalo nehostinné počasie, areál univerzity nás okamžite očaril. Je to neskutočne zaujímavé a rušné miesto prešpikované históriou, no zároveň plné mladých ľudí, skvelej študentskej atmosféry a pulzujúcej energie. Ak niekedy zavítate do Dublinu, toto miesto určite odporúčam navštíviť.

K Trinity College sa viaže hneď niekoľko fascinujúcich zaujímavostí:

• Založená kráľovnou Alžbetou I.: Univerzitu založila v roku 1592 anglická kráľovná Alžbeta I. po vzore Oxfordu a Cambridgeu. Ide o vôbec najstaršiu univerzitu v celom Írsku a patrí medzi sedem tzv. „starobylých univerzít“ na britských ostrovoch.

• Domov Knihy z Kells (Book of Kells): V srdci univerzity, v prekrásnej Starej knižnici (Old Library), sa ukrýva jeden z najväčších kultúrnych pokladov sveta. Je to Kniha z Kells – bohato ilustrovaný rukopis štyroch evanjelií v latinčine, ktorý napísali keltskí mnísi okolo roku 800 n. l. Knižnica samotná (jej slávna časť Long Room) s tisíckami starých kníh a bustami filozofov vyzerá ako vystrihnutá z filmu o Harrym Potterovi.

• Liahne literárnych géniov: Na tejto univerzite drali lavice tie najväčšie mená svetovej literatúry. Študoval tu Bram Stoker (autor legendárneho Drakulu), Oscar Wilde (Obraz Doriana Graya) či slávny dramatik Samuel Beckett, ktorý neskôr získal Nobelovu cenu za literatúru.

• Povera so zvonicou: Dominantou hlavného nádvoria je ikonická kamenná zvonica Campanile z roku 1853. Medzi študentmi sa traduje prísna povera: ak študent prejde popod zvonicu vo chvíli, keď zvoní zvon, nespraví záverečné skúšky. Preto počas štúdia toto miesto všetci poctivo obchádzajú a fotia sa pod ním až v deň promócií.

Prechádzka medzi týmito historickými georgiánskymi budovami uprostred moderného veľkomesta mala neskutočné čaro. Človek tam na chvíľu úplne zabudol na upršaný deň.

Rozvodnená Liffey a rekordné írske dažde

Vaše oči vás vôbec neklamali. Mali ste možnosť vidieť írsku prírodu v jednom z jej najextrémnejších období. Prelom januára a februára tohto roka bol totiž pre Írsko meteorologicky úplne bezprecedentný.

Koncom januára zasiahla krajinu ničivá Storm Chandra, no tá bola len vyvrcholením dlhej série silných zimných búrok (ako Fionn, Ingrid či Georgina). Pre Dublin to znamenalo katastrofálne scenáre:

• Historické rekordy: Január bol pre Dublin a jeho okolie druhým najvlhkejším januárom v celej histórii meraní od roku 1941. Na meteorologických staniciach v Phoenix Parku či na dublinskom letisku napršalo viac ako 220 % dlhodobého zrážkového priemeru.

• Rozvodnená rieka Liffey: Pôda v celom Írsku bola taká premočená, že už nedokázala nasať ani kvapku vody. Všetok ten masívny lejak stekal priamo do korýt riek. Rieka Liffey, ktorá preteká stredom Dublinu, dosahovala svoje maximá. Mestská rada musela v spolupráci s vodohospodármi núdzovo regulovať prietoky a kvôli bezpečnosti okamžite uzatvoriť nízko položené chodníky a nábrežia, keďže hrozilo, že dravý prúd niekoho strhne.

• Mestské záplavy: Voda sa netlačila len z koryta Liffey, ale preplnila aj mestské kanály (Grand Canal) a kanalizáciu, čo vyvolalo lokálne záplavy priamo na cestách a odklony verejnej dopravy.

Vidieť Liffey v takomto stave, kedy sa divoká voda valí priamo cez betónové srdce mesta a zalieva promenády, je pre turistu síce fascinujúci, no zároveň rešpekt vzbudzujúci pohľad. Zažili ste Írsko v jeho najsurovejšej a najautentickejšej podobe.

Popoludňajší spánok a misia s krycím menom Fish & Chips

Keď sme už mali sychravého dublinského dažďa a všadeprítomného chladu tak akurát, zamierili sme rovno na naše dnešné ubytovanie. Po hodinách na diaľnici a boji s mestskými zápchami sme si potrebovali dať aspoň krátky oddych – rozumej, okamžite sme obaja „odpadli“ a zaspali ako polená na celú hodinu.

Keď sme sa zobudili, konečne oddýchnutí a zohriati, nastal čas na dnešnú hlavnú večernú misiu: ochutnať konečne originálne a poctivé Írske Fish & Chips!

Pre nezasvätených, toto ikonické jedlo tvorí čerstvo vylovená atlantická treska 🎣 vypražená v nadýchanom chrumkavom cestíčku, podávaná s hrubými domácimi hranolkami 🍟, pričom celá táto dobrota sa na záver tradične polieva octom (tzv. malt vinegar).

Na vyhľadanie tej najvhodnejšej reštaurácie v okolí som strategicky použil AI, ktorá mi vyhodila tri úplne odlišné možnosti:

1. Modernú a fancy reštauráciu, ktorá mala tie najvyššie a najlepšie hodnotenia od turistov v meste.

2. Gastropub, kde toto tradičné jedlo pripravujú moderným, experimentálnym spôsobom s rôznymi omáčkami.

3. Klasickú, starú rodinnú reštauráciu – alebo skôr typický lokálny bufet (Íri mu hovoria chipper), kam chodia výhradne domáci.

Náš výber, samozrejme, okamžite smeroval k tretej možnosti. Za tie roky cestovania som sa totiž naučil jedno zlaté pravidlo: tie najlepšie, najchutnejšie a najautentickejšie jedlá človek nezažije v nablýskanom centre, ale na miestach, ktoré poctivo poznajú a navštevujú samotní domáci.

Nasadli sme teda na mestský autobus a nechali sa kolesami unášať niekam úplne mimo turistického centra Dublinu. Bufet sme podľa navigácie našli bez problémov. Interiér bol presne taký, aký sme očakávali – úplne jednoduchý a retro. Dlhý kachličkovaný pult sa ťahal pozdĺž celej prevádzky a v priestore bolo rozostavených niekoľko obyčajných stolov potiahnutých gumenými obrusmi. Žiadny luxus, no o to silnejšia atmosféra.

A to jedlo? To stálo za každú jednu minútu cesty autobusom! Rybka bola neskutočne čerstvá a fantastická, obalená v perfektnom ceste, a hranolky boli presne také, aké majú byť – poriadne hrubé, mäkké vo vnútri a plné chuti. Čo nás oboch milo prekvapilo, z jedla nebolo vôbec cítiť rybací zápach, len čistú, lahodnú chuť skvele pripravenej tresky. Mňaaam! Naša dnešná gastro misia bola splnená na 110 % a my sme do sýtosti zakončili tento upršaný deň.

Posledná noc v Írsku: Sladkobôľna bodka za veľkým dobrodružstvom

Po tomto skvelom gastrozážitku sme už nikde neodbočovali a zamierili sme priamym smerom na naše ubytovanie. Zhodili sme topánky a rovno sme sa šupli do vyhriatej postele. Za dnešný deň sme toho mali naozaj viac než dosť – od upršanej diaľnice a hľadania benzínky až po košicko-dublinské zápchy a túlanie sa po Trinity College. S plnými, spokojnými bruškami sme sa zabalili do perín a pomaly začali zaspávať.

Ale v tom všetkom krásnom teple a pohodlí na nás doľahlo aj čosi smutné. Uvedomili sme si, že toto je naša úplne posledná noc v Írsku. Zajtra sa to celé končí, táto úžasná írska idylka prázdnych ciest, zelených útesov, poctivého čierneho čaju a neuveriteľne milých ľudí sa uzavrie a my sa s ňou budeme musieť rozlúčiť.

Zaspávali sme s hlavou plnou spomienok, zvukov oceánu a s vedomím, že Írsko nám dalo oveľa viac, než sme vôbec čakali. Dobrú noc, Dublin. Zajtra nás čaká finále.

Na záver dňa ešte rýchly pohľad na konečnú bilanciu našej dnešnej trasy:

Prekonaná vzdialenosť: 220 km

Čas strávený na ceste: 2 hodiny a 50 minút

Väčšinu cesty sme preleteli po prázdnej diaľnici z Galway, no záverečné kilometre v dublinskej zápche nám dali jasne najavo, že sme späť v hlavnom meste. Auto je úspešne a bezpečne vrátené, brušká máme plné poctivých Fish & Chips a my môžeme spokojne zavrieť oči pred zajtrajším odletom.