Deň 3.

Deň 3: Ranné prekvapenie v Portmagee a kráľovské raňajky

Keď sme ráno otvorili oči a odtiahli závesy, zostali sme v nemom úžase. Keďže sme včera dorazili za absolútnej tmy, vôbec sme netušili, do akého raja sme to vlastne prišli. Náš domček stál na prekrásnom, tichom mieste na írskom vidieku. V okolí bolo len pár domov roztrúsených uprostred sýtozelených lúk – k najbližším susedom by sme to mali na peknú prechádzku. Ten výhľad na rannú krajinu bol skrátka neopísateľný.

A to najlepšie nás ešte len čakalo. Domáci nám pripravili dokonalé raňajky. Formou mini bufetu, ktorý bol nachystaný privátne len pre nás dvoch, nám vyrazili dych. Pôvodne sme si mysleli, že to hravo zvládneme, no jedla bolo nakoniec až-až. Na stole nás čakali poctivé miestne šunky, nepostrádateľný, chuťovo výrazný írsky syr Cheddar, domáce džemy a fantastické domáce koláče s čerstvými džúsmi.

A, samozrejme, čo by to boli za raňajky na ostrovoch, keby chýbal pravý anglický – vlastne pardon, stopercentne írsky čaj. Nedalo mi to a rozhodol som sa pre autentický zážitok, takže som ho vyskúšal presne tak, ako to robia domáci – s kvapkou mlieka. A výsledok? Chutil mi neskutočne! Bol to dokonalý štart do nového dňa.

Rebelia na kolesách: Smer Valentia Island Lighthouse

Po kráľovských raňajkách prišiel čas postaviť sa čelom k realite na štyroch kolesách. Ako už viete, včerajší súboj s írskym jarkom si odniesla jedna pneumatika. Hoci som koleso za šera vymenil rýchlosťou blesku, na aute nám svietila dojazdová rezerva – a s tou sa predsa celá expedícia odkrútiť nedá. No podľa mňa sa dá :D.

Zdvihol som teda telefón a zavolal na hotline našej požičovne. Operátor na linke ma hneď upokojil: keďže máme plné poistenie (full insurance), stačí nájsť najbližší pneuservis, nechať gumu opraviť alebo vymeniť, zobrať doklad a pri vrátení auta nám všetko preplatia do posledného centu. To znelo super. Našli sme jeden servis relatívne nablízku, no v hlave sme už mali úplne iný plán.

Chlapík na hotline ma síce dôrazne varoval a strašil, že s tou rezervou nemám v žiadnom prípade vymýšľať žiadne dlhé trasy a mám ísť priamo do servisu, no pohľad na mapu nás nenechal chladnými. Boli sme tak blízko! A tak sme urobili malé, tajné expedičné rozhodnutie – predsa neodídeme z tejto oblasti bez toho, aby sme nevideli ikonický maják Valentia Island Lighthouse. Servis musel chvíľu počkať, Juke na dojazdovke to predsa zvládne a naša malá zachádzka za dobrodružstvom sa mohla začať.

Zamknutá brána a surová krása Atlantiku

Naša tajná obchádzka s dojazdovým kolesom nás zaviedla na severný cíp ostrova Valentia, priamo k majáku Valentia Island Lighthouse (známemu aj ako Cromwell Point Lighthouse). Keď sme však dorazili na miesto, čakalo nás malé sklamanie – brána bola zatvorená. Keďže sme v Írsku cestovali mimo hlavnej sezóny, maják si práve užíval svoj pokoj bez turistov.

Tento maják však v sebe ukrýva hneď niekoľko fascinujúcich zaujímavostí:

• Stojí na základoch pevnosti: Maják bol postavený v roku 1841, no stojí na mieste starej vojenskej pevnosti zo 17. storočia, ktorého vznik nariadil samotný Oliver Cromwell. Dodnes sú tu viditeľné obrysy pôvodného opevnenia a dokonca aj staré kanóny.

• Susedstvo s dinosaurami: Ostrov Valentia je svetovo preslávený tým, že sa tu našli jedny z najstarších skamenelých stôp štvornožcov (tetrapodov) na Zemi, staré približne 365 miliónov rokov. Tieto stopy raných živočíchov, ktoré vystúpili z mora na súš, sa nachádzajú len kúsok od samotného majáku.

• Svedok technologickej revolúcie: Práve z ostrova Valentia bol v roku 1866 úspešne položený prvý transatlantický telegrafný kábel, ktorý spojil Európu so Severnou Amerikou. Maják tak po dekády svietil lodiam, ktoré zabezpečovali toto kľúčové komunikačné spojenie sveta.

To, že sme sa nedostali priamo do vnútra veže, nám nakoniec vôbec nevadilo. To najkrajšie divadlo sa aj tak odohrávalo všade naokolo.

Opäť sa pred nami otvorili dychberúce pohľady na divoké a monumentálne útesy, do ktorých s neuveriteľnou zúrivosťou narážali spenené vlny Atlantického oceánu. Sila vody a vetra tu bola priam hmatateľná. Stáť tam na okraji útesu, dýchať slaný vzduch a sledovať, ako oceán neúnavne tvaruje írske pobrežie, bol zážitok, ktorý stál za každý jeden kilometer tejto „zakázanej“ jazdy na rezerve.

Splnili sme si ranný cieľ, načerpali energiu z divokej prírody a teraz už nezostávalo nič iné, len otočiť Jukea na sever a s rešpektom v očiach zamieriť do pneuservisu vyriešiť náš včerajší suvenír.

Autentický zážitok v Cahersiveene

Z Valentia Island sme zamierili priamo do prístavného mestečka Cahersiveen, kde sme mali vyhliadnutý pneuservis. Toto miesto nás okamžite očarilo svojou absolútnou autentickosťou. Na rozdiel od preplnených dovolenkových rezortov tu veľa turistov nenájdete – nie je to žiadny umelý turistický skanzen, ale skutočné, „pracujúce“ írske rybárske mesto. Vďaka tomu sú tu aj ceny a celková atmosféra oveľa prirodzenejšie.

Cahersiveen je známy svojou pohostinnosťou a jeho dlhá hlavná ulica je lemovaná typickými, pestrofarebnými domami, malými rodinnými obchodíkmi a tradičnými pubmi, z ktorých sa večer ozýva vrava miestnych. Počas hľadania servisu sme narazili aj na lokálny obchod s rybami. Hneď po otvorení dverí nás zaplavila intenzívna vôňa – alebo ak chcete, typický zápach rybaciny. Predávali tu čerstvé, ranné úlovky priamo z miestnych lodí, čo len podčiarkovalo pravý prímorský charakter tohto miesta.

Mesto sa pýši aj moderným jachtárskym prístavom (Marina). Je to neuveriteľne pokojné miesto na prechádzku, odkiaľ sa dá sledovať, ako lode pomaly vchádzajú do pokojného zálivu Valentia Harbour.

Tento neplánovaný dotyk s reálnym, neturistickým Írskom bol skvelým spestrením našej cesty. Teraz však bolo načase nájsť spomínaný pneuservis a zveriť náš Nissan Juke do rúk miestnych majstrov.

Írska efektivita na počkanie

Keď sme dorazili do pneuservisu, čakalo nás obrovské a veľmi milé prekvapenie. Chlapík nás hneď zobral „dnu“ – respektíve do ich akčného rádiusu. Vo vnútri mali na zdviháku jedno auto a vonku na dvore ďalšie tri. Šéf s pomocníkom kmitali medzi všetkými tromi autami naraz a bez zaváhania k nim pribalili aj náš Nissan. Viete si niečo takéto predstaviť na Slovensku? U nás by vás pravdepodobne už medzi dverami otočili s frázou, že majú plno a najbližší termín je o týždeň.

Chlapík hneď odborným okom skontroloval našu nešťastnú pneumatiku a verdikt bol neúprosný: „Bude treba novú gumu, diera je z boku a to sa neopravuje.“ S malou dušičkou som sa ho opýtal, či vôbec takýto rozmer má. Vzal ma do dielne a tam ma čakali hotové mrakodrapy postavené z nových pneumatík. Opäť bleskové porovnanie s domovom – na Slovensku by mi v servise oznámili, že gumu musíme objednať a príde o tri dni. Tu ju mali rovno skladom.

Keďže okolo mňa kmitalo toľko áut, podvedome som čakal vetu: „Máme toho veľa, príďte za 3 až 4 hodiny.“ Miestny majster však s absolútnym kľudom Íra vyhlásil: „Za hodinku to bude hotové.“ Aby toho nebolo málo, rovno nám s úsmevom poradil skvelé miesto neďaleko, kam máme zájsť na kávu a koláč.

Pohreb, koláčik a bleskový servis

Jeho radu sme s radosťou využili. Našli sme odporúčanú kaviarničku, dopriali si skvelé espresso, niečo sladké pod zub a v teple sme si oddýchli. Po kofeínovej pauze sme sa vybrali na krátku obchôdzku mestečka Cahersiveen. Počas prechádzky sme natrafili na majestátny miestny kostol a rozhodli sa nakuknúť dnu. Hneď vo dverách sme však zistili, že sme v nesprávny čas na správnom mieste – práve tam totiž prebiehal pohreb. Rýchlo sme teda vycúvali, no s humorom sme skonštatovali, že na kar nás mohli pozvať. :D

Presne po hodine sme sa vrátili do servisu a zostal som v nemom úžase. Všetkých päť áut, ktoré tam predtým blokovali dvor, bolo preč! Na ploche svietil už len náš Juke s úplne novou, čistou zadnonou pneumatikou. Všetko bolo tip-top hotové, rezerva bezpečne uprataná v kufri a my sme mohli okamžite pokračovať v ceste.

Celá táto blesková sranda – nová pneumatika vrátane práce – nás vyšla na 155 eur. Keď si vezmeme, že išlo o okamžitý servis bez objednania a novú 17 palcovú gumu na požiadanie, cena je úplne porovnateľná so slovenskými pomermi. Navyše, vďaka našej full poistke sme vedeli, že nám tieto peniaze požičovňa vráti, takže sme odchádzali s maximálnou spokojnosťou. Naša čierna mora bola vyriešená a Wild Atlantic Way nás opäť volala!

Otužilecká výzva na mušliach

Z pneuservisu sme to stočili rovno k pobrežiu, pretože ma celú cestu prenasledovala jedna zásadná myšlienka: Musím na vlastnej koži okúsiť Atlantický oceán! Veď kto sa môže pochváliť tým, že sa kúpal v oceáne, a to ešte vo februári? Navyše nás Dankina sestra Janka na diaľku podpichovala, že jej stále posielame len fotky z brehu a pýtala sa, kde je to sľubované „Z“ ako zážitok (alebo rovno zásek vo vode).

Keďže som so sebou nemal žiadnu profi výbavu na otužovanie, môj plán bol jasný a racionálny – pôjdem aspoň po kolená. Vyzul som topánky, vyhrnul gate a vkročil do vĺn. A poviem vám, bol fest ľadový! Voda mala takú silu, že už po pár minútach mi nohy úplne zdreveneli a oziabalo ma až v kostiach. Ale checkpoint bol splnený! Išiel som síce len po kolená... alebo žeby nie? Či som nakoniec nabral odvahu a hodil tam celého šípku, to sa dozviete o niečo neskôr.

Okrem ľadovej vody nás táto pláž dostala ešte jednou neskutočnou vecou. Bolo tam fascinujúce množstvo mušlí – celé kopy a nánosy. Miestami to vyzeralo tak, akoby samotnú pláž ani netvoril klasický piesok či kamienky, ale čistý štrk z rozdrvených a celých mušlí všetkých tvarov. Prechádzka po takomto prírodnom koberci mala neskutočné čaro, aj keď človek poriadne necítil vlastné prsty na nohách.

Keď som opäť rozmrazil chodidlá a obul sa, auto bolo pripravené na ďalší presun.

Duchovný maják na okraji útesov: Slea Head Crucifixion Scene

S čerstvo opraveným kolesom a novou dávkou odvahy sme pokračovali po legendárnom okruhu Slea Head Drive, ktorý tvorí jednu z najkrajších a najscenickejších častí Wild Atlantic Way na polostrove Dingle. Cesta sa tu dramaticky kľukatí po úzkych serpentínach zarezaných priamo do skalných stien, kde vám po jednej strane padajú divoké útesy priamo do rozbúreného oceánu a pred vami sa otvárajú panoramatické výhľady na tajuplné ostrovy Blasket Islands.

Priamo na jednej z najužších a najostrejších zákrut tohto úseku sa pred nami nečakane vynorila ikonická, snehobiela kalvária – Cross at Slea Head (scéna ukrižovania s Ježišom, Máriou a Jánom).

Toto mystické miesto na samom okraji írskeho sveta v sebe ukrýva hneď niekoľko zaujímavostí:

Maják pre stratených rybárov: Socha bola postavená v nadživotnej veľkosti a zámerne natretá žiarivou bielou farbou. V minulosti (pred 60. rokmi 20. storočia) totiž slúžila ako dôležitý orientačný bod pre miestnych rybárov. Keď sa vracali z rozbúreného mora a záliv zahalila hustá atlantická hmla, tento biely kríž im ukazoval cestu domov a dával im znamenie, že sú v bezpečí blízko prístavu Dingle.

Základný kameň polostrova: Miestni obyvatelia toto miesto familiárne nazývajú „Cornerstone of the Peninsula“ (Uholný kameň polostrova). Kríž totiž stojí presne na pomyselnej hranici, kde sa delia dve cirkevné farnosti – farnosť mesta Dingle a farnosť Ballyferriter.

Americká stopa: Výstavbu tejto monumentálnej pamiatky na nebezpečnom brale paradoxne financoval írsko-americký právnik z USA, ktorý bol príbuzným jedného z miestnych kňazov. Chcel tak vzdať hold drsnému kraju svojich predkov.

Odstaviť auto na malom blízkom odpočívadle (ak tam práve nestojí veľký turistický autobus) a postaviť sa k tomuto bielemu monumentu je skutočný zážitok pre dušu. Vietor tu naráža do skál s obrovskou silou, vlny pod vami hučia a vy stojíte pod sochou, ktorá tu už desaťročia ticho stráži všetkých pocestných na tejto divokej ceste. Atmosféra tohto miesta bola taká silná, že sme len ticho stáli a nevedeli sa nabažiť tej surovej nádhery všade okolo nás.

Cestička pre ovce a obedové provizórium na Dunquin Pier

Naše putovanie po polostrove Dingle nás priviedlo k jednému z vizuálne najpôsobivejších a najfotografovanejších miest v celom Írsku – k ikonickému mólu Dunquin Pier (v írčine Cé Dhún Chaoin). Tento úchvatný inžiniersky kúsok je zarezaný do strmého skalného útesu a k hladine oceánu z neho vedie neuveriteľne úzka, kľukatá betónová cestička, ktorú z oboch strán zvierajú masívne kamenné múry.

Dunquin Pier je opradené zaujímavosťami, ktoré stoja za zmienku:

• Diaľnica pre ovce: Táto slávna kľukatá prístupová cesta sa stala celosvetovým symbolom Írska vďaka jedinečnej fotografii z minulého storočia. Miestny farmár po nej totiž pravidelne hnal obrovské čriedy oviec hore z lode, ktorá ich priviezla z pastvín na priľahlých ostrovoch. Pohľad na stovky oviec natlačených v tejto úzkej kamennej serpentíne obletel svet.

• Brána na opustené ostrovy Blasket: Mólo slúži ako hlavný prístavný bod, odkiaľ počas letnej sezóny premávajú malé lode na neďaleké ostrovy Great Blasket Island. Tieto ostrovy boli kedysi domovom rázovitej komunity hovoriacej výhradne po írsky, no v roku 1953 boli kvôli drsným podmienkam a izolácii kompletne evakuované.

• Filmová hviezda: Dramatické skaly okolo prístavu očarili aj filmárov. Natáčal sa tu napríklad slávny oscarový film Ryanova dcéra (Ryan's Daughter) z roku 1970, čo sem v tom čase pritiahlo obrovsku pozornosť.

Priamo na tomto magickom mieste, s výhľadom na rozbúrené vlny a ostrovy v diaľke, sme si rozložili náš expedičný základný tábor a dali si obed. Inšpirovaní včerajším úspechom sme opäť stavili na osvedčenú klasiku „v dandy štýle“ – čerstvý sendvič, smoothie a chrumkavé čipsy.

Keď sme však dojedli, hodinky ukazovali neúprosných 16:00. Na to, že to bol len neskorší obed, to bol vlastne skôr obedovečer. V tom momente sme si naplno uvedomili neúprosnú realitu dňa. Hoci sme mali v pláne navštíviť ešte jednu peknú zastávku, ranné zdržanie v pneuservise spojené s kávičkovaním a prechádzkou v Cahersiveene nám ukrojilo príliš veľa drahocenného času.

Dostali sme sa do vážneho časového stresu. Ak sme nechceli riskovať, že nám ujde posledné spojenie na vodu, museli sme urobiť rázne rozhodnutie. Škrtli sme posledné plány, sadli do Nissanu a s pedálom zatlačeným o niečo hlbšie sme vyrazili smerom k trajektu, ktorý nás mal preplaviť na miesto nášho dnešného nočného ubytovania.

Shannon Ferry: Únik o chlp a plavba do tmy

Trajekt Shannon Ferry (spájajúci prístavy Tarbert a Killimer cez mohutnú rieku Shannon) sme stihli naozaj len tak-tak, s jazykmi na vestách. Ak by nám ušiel, čakala by nás vyše 130-kilometrová zachádzka cez mesto Limerick, čo by nám v tom strese a tme na nálade nepridalo.

Tento trajekt je pritom celkom zaujímavé vodné prepojenie:

• Morská skratka: Je to jediný komerčný automobilový trajekt na rieke Shannon. Prepravuje autá a pasažierov medzi grófstvami Kerry a Clare, čím výrazne skracuje cestu po Wild Atlantic Way a šetrí vodičom viac ako hodinu a pol čistého času jazdy.

• Plavba cez ústie plné delfínov: Ústie rieky Shannon (Shannon Estuary), ktorým trajekt prechádza, je domovom jednej z najväčších skupín delfínov skákavých v Európe. Pri troche šťastia ich môžu cestujúci sledovať priamo z paluby, ako vyskakujú vedľa lode.

• Príliv a odliv v akcii: Rieka Shannon je v tomto bode taká obrovská a spojená s oceánom, že trajekt musí neustále bojovať so silnými prílivovými prúdmi a kolísaním hladiny, čo z každej plavby robí malý námorný zážitok.

Tradičný írsky chlad a zaslúžený oddych

Po úspešnom preplavení na druhú stranu nás čakala už len krátka, nočným šerom zahalená cesta do nášho dnešného ubytovania na polostrove. Dorazili sme k malebnému domčeku v tradičnom vidieckom štýle. Hoci bol na pohľad nádherný a dýchal históriou, už pri vybaľovaní sme začali tušiť, že v noci nás prekvapí poriadna zima – írske kamenné múry a tradičné okná vedia v zime preveriť každého cestovateľa. Ale o tom vám napíšem až v ďalšom príbehu.

Teraz už nastal čas na zaslúžený rituál:

Nahodiť na sociálne siete rýchle zhrnutie dnešného dňa plného zážitkov (aj s tou historkou o pohrebe a pneumatike).

Otvoriť si jedno chladené nealkoholické Guinness 0.0. Musím uznať, že Íri toto vymysleli geniálne – chutí to fantasticky, má to tú správnu krémovú penu a človek má ten pravý pivný zážitok bez akéhokoľvek pocitu viny alebo rannej opice.

Oči sa nám od únavy už samé zatvárajú. Balíme to, zaliezame pod perinu a ponárame sa do ríše snov. Sme plní očakávania, čo nám prinesie zajtrajší štvrtý deň našej expedície. Dobrú noc!

Keď pred spaním hodíme očkom na dnešný palubný denník, štatistika tretieho dňa vyzerá takto:

• Prekonaná vzdialenosť: 293 km

• Čas na ceste: 6 hodín a 30 minút

• Počet navštívených pneuservisov: 1 ks 🛠️ (vybavené s írskou rýchlosťou a kľudom!)

Dnešok bol čistá sínusoida – od ranného šoku z krásneho ubytovania a luxusných raňajiek, cez rebelantskú jazdu k zavretému majáku Valentia, až po nečakane rýchlu írsku záchranu v pneuservise v Cahersiveene. Stihli sme si zmraziť nohy v Atlantiku, pozdraviť biely kríž na Slea Head, dať si sendvič na ikonickom Dunquin Pier a na sekundu presne chytiť trajekt cez rieku Shannon.

Prerazené koleso z vlaňajšieho večera je minulosťou, auto šliape ako hodinky a my máme v nohách ďalšiu parádnu porciu kilometrov. Teraz už len prežiť tú írsku noc v chladnom domčeku. Vidíme sa ráno!