Deň 1.

Deň 1: Alchýmia balenia pod rúškom tajomstva

Skôr než sa spoločne ponoríme do samotného írskeho dobrodružstva, musím vám prezradiť jedno veľké rodinné tajomstvo. Danka totiž do poslednej chvíle netušila, do ktorej časti sveta ju krídla lietadla zanesú. Celá táto cesta bola pre ňu jedným veľkým, starostlivo stráženým prekvapením.

Keďže som tento plán začal osnovať už v hlbokej jeseni – presnejšie v septembri minulého roka –, dokážete si asi predstaviť to sladké mučenie. Celé mesiace bola napnutá ako struna, zmietaná zvedavosťou a vlastnými tichými dohadmi. Mala síce svoje tipy a občas sa pokúsila hádať, no skutočná istota jej unikala až do momentu, kým sme nevkročili do letiskovej haly.

Dokonca aj samotné balenie prebiehalo ako tajná špionážna misia. Danka dostala len strohé indície o tom, aké počasie nás môže stretnúť, a podľa tohto tajomného kľúča musela skladať mozaiku svojho batohu. Celá naša expedícia bola skrátka od samotného počiatku zahalená rúškom tajomna, ktoré malo spadnúť až na mieste, kde sa začínajú všetky veľké cesty.

Predstavte si tú situáciu: viete, že odlietate, no netušíte kam. Balenie na cesty býva pre ženu zážitok sám o sebe, ale zbaliť sa do neznáma, len na základe mojich tajomných indícií? To už bola čistá cestovateľská alchýmia. Navyše sme sa ako správni expediční turisti rozhodli ignorovať lákadlá podpalubnej batožiny a stavili sme všetko na jeden skromný batôžtek na chrbte. V tej chvíli malo každé jedno rozhodnutie cenu zlata.

Na šesť dní človek teoreticky nepotrebuje veľa, no keď balíte naslepo do zimnej Európy, fantázia pracuje na plné obrátky. V duchu expedičného minimalizmu sme rátali s tým, že chladné dni nám snáď odpustia, ak jedno tričko využijeme viackrát. Zároveň sme však museli myslieť na záložné vrstvy pre prípad, že nás slávny írsky dážď premočí až na kosť.

Keď sa k oblečeniu pridala nevyhnutná hygiena a naša verná elektronika s nekonečnou spleťou káblov a nabíjačiek, batohy zdanlivo popierali zákony fyziky. Bola to strategická hra s priestorom, kde zbytočnosti nedostali šancu. No nakoniec zipsy víťazoslávne zapadli.

Sme zbalení, tajomstvo je stále bezpečne ukryté v mojej hlave a naše veľké dobrodružstvo sa môže oficiálne začať!

Deň presunov a malých letiskových drám

Dnešný deň by sa dal opísať jediným slovom – pohyb. Naša cesta sa začala ranným lúčením s domovom, kedy sa úlohy nášho prvého kapitána ujal môj svokor. S úsmevom a plnými batôžkami nás bezpečne dopravil k bránam letiska, čím úspešne zavŕšil prvú etapu nášho putovania. To pravé letiskové divadlo však na nás ešte len čakalo.

Keď sme dorazili k bezpečnostnej kontrole, zostal som milo zaskočený. Košické letisko, ktoré zvyčajne dýcha komornou a pokojnou atmosférou, dnes pulzovalo nevídaným životom. Toľko ľudí čakajúcich v rade som tu snáď ešte nezažil. Dôvod bol prostý – v tesnom závese za sebou sa na odlet chystali vtáky smerujúce do Londýna a nášho Dublinu. Dav nás na chvíľu pohltil, no rituálom kontroly sme prešli bez zaváhania a zamierili k našej odletovej bráne.

A práve tam, v tieni čakárne, prišiel moment, kedy sa mi na sekundu zastavilo srdce a zažil som malý infarktový stav. Rozhliadol som sa okolo seba a zistil som, že všetci spolucestujúci zvierajú v rukách pasy. My sme pritom vo vrecku hriali „len“ naše občianske preukazy. V tej chvíli ma zalial studený pot a hlavou mi preletel čierny scenár: Čo ak celá táto tajná expedícia stroskotá ešte skôr, než sa odlepíme od zeme?

Našťastie, chladná logika rýchlo zvíťazila nad chvíľkovou panikou. Srdcom sme síce už boli na divokom severe, no legislatívou stále pevne v objatí Európskej únie. Občiansky preukaz, samozrejme, s prehľadom stačil. Obrovský kameň, ktorý mi v tej sekunde spadol zo srdca, museli počuť až v Dubline. Cesta bola voľná.

Vzdušný koráb plný života

Samotný let prebehol v absolútnej pohode, hoci atmosféra na palube mala ďaleko od komorného ticha. Chvíľami som mal pocit, akoby sme ani nesedeli v modernom lietadle, ale v povestnom košickom autobuse číslo 11 – bolo to skrátka živé, hlasné a pulzujúce spoločenstvo. Našu palubu totiž zaplnila pestrá mozaika cestujúcich, medzi ktorými mala silné zastúpenie práve rómska komunita.

Bolo fascinujúce sledovať tento mikrosvet tisíce metrov nad zemou. Všetci boli slušne upravení, no ich vrodený, indický temperament sa nezaprel a rýchlo premenil palubu na jedno veľké, debatujúce korzo. Žil som síce v predstave, že po sprísnení tamojších podmienok už cesty do Írska pre nich stratili pôvab, no realita ma vyviedla z omylu – migrácia za rodinami a novým životom stále trvá. S úsmevom a štipkou humoru mi v hlave skrsla myšlienka, že hoci sú známi svojou úctou k najrôznejším poverám, rešpekt z lietania očividne rýchlo hodili za hlavu.

Let nakoniec ubehol rýchlejšie, než sme čakali. Okolo obeda, už podľa írskeho času, kolesá nášho lietadla definitívne pobozkali dublinskú pristávaciu dráhu. Zelený ostrov nás privítal a naša expedícia mohla začať písať svoju prvú skutočnú kapitolu.

Dilema na letisku a nový člen posádky

Z príletovej haly naše kroky viedli priamo k prepážke autopožičovne, kde nás čakala prvá veľká skúška dospelosti a cestovateľskej intuície. Auto som mal vopred zarezervované cez Booking, kde som si poctivo priplatil aj plné krytie (Full Insurance). Slecna za pultom ma však rýchlo uviedla do írskej reality. Vysvetlila mi, že toto poistenie ide úplne mimo nich. Ak ostanem pri ňom, na kreditnej karte mi zablokujú nemilosrdných 2000 eur, čaká nás detailná obhliadka auta a v prípade akéhokoľvek škrabanca zaplatím škodu na mieste ja a následne si budem peniaze vymáhať od Bookingu.

Ak si však priplatím ich vlastné plné poistenie, depozit klesne na nulu, žiadna obhliadka sa nekoná a spoza volantu môžem odísť s absolútne čistou hlavou. Nastala matematika: poistenie cez tretú stranu ma stálo 60 eur, to ich priamo na mieste vychádzalo na 112 eur. V hlave mi začal hlučný dialóg rozumu a predtuchy. Už-už som chcel ponuku odmietnuť, no nejaký tichý, vnútorný hlas mi neodbytné našepkával: „Vezmi to, neoľutuješ.“ V poslednej sekunde som zmenil názor, prikývol a poistku doplatil. Ako sa neskôr ukázalo, bol to ten najlepší ťah celej expedície.

Malá rada z ciest: Ak si budete v budúcnosti požičiavať auto, cez portály ako Booking berte čisto len prenájom. Kompletné poistenie si priplaťte radšej až priamo na mieste v požičovni – ušetríte si kopec vrások a blockovaných peňazí.

Od tej chvíle už išlo všetko ako po masle. O pár minút sme na parkovisku prebrali nového, plnohodnotného člena našej posádky – Nissan Juke. Moderný, voňavý novotou, nabitý inteligentnými asistentmi, ktorí mali strážiť moje prvé metre na opačnej strane cesty. Posádka bola kompletná, mapy načítané a my sme s odhodlaním stočili kolesá smerom na juhozápad, kde na nás čakalo prvé veľké mesto nášho putovania – historický Cork.

Krst ohňom za volantom na opačnej strane

Šoférovanie na ľavej strane, to bol zážitok sám o sebe – zmes komédie, adrenalínu a čistého sebazaprenia. Prvé kúzlo sa udialo ešte na parkovisku, keď som s úplnou samozrejmosťou sebavedome zamieril k dverám... spolujazdca. Nuž, staré zvyky sa z pamäti mažú ťažko.

Keď sme sa konečne pohli, hneď na prvých metroch ma môj európsky inštinkt neomylne ťahal do protismeru. Aby toho nebolo málo, hneď za bránami letiska nás privítal typický írsky kruhový objazd. Ak ste to ešte nezažili, vedzte, sa doň vchádza presne naopak – odbáča sa vľavo a obieha sa v smere hodinových ručičiek. Prvé minúty v meste boli skrátka intenzívnym tréningom mozgu. Akonáhle sme sa však vymotali z mestského labyrintu a pneumatiky zahryzli do diaľnice, zhon vystriedala pohoda a na nový systém som si začal rýchlo zvykať.

Človek však musel neustále prepisovať svoje podvedomé mapy. Najväčší nezvyk bol, že ten „pomalý“, bezpečný pruh je zrazu úplne vľavo. Moje oči a ruky mali neustálu tendenciu utekať k ľavej krajnici, akoby som sa chcel podvedome odtiahnuť od stredovej čiary. Toto neustále „lízanie“ ľavej strany cesty sa nám neskôr stalo osudným... ale o tom vám prekvapivo porozprávam až v niektorej z ďalších kapitol.

Danka sa chopila príležitosti a z mojej neistoty si urobila celkom slušný biznis. Vyhlásila pravidlo: za každé nebezpečné priblíženie sa k ľavej krajnici dostane odo mňa jedno euro. Môžem vám povedať, že kým sme dorazili do Corku, zarobila si na naozaj luxusnú večeru.

Pred cestou som na rôznych fórach čítal, že človek si na tento opačný svet postupne zvykne a šoférovanie sa zautomatizuje. A musím potvrdiť – mali pravdu. Na tretí deň už môj mozog kompletne prepol a jazdu vľavo som bral ako absolútnu samozrejmosť.

Dotyk s mýtmi na skale kráľov

Keďže sme už dlhé hodiny strávili v nehybnom zajatí – najprv v domácom aute, potom v letiskových halách, v tesných sedadlách lietadla a napokon v čakárni požičovne –, naše telá si priam pýtali pohyb a čerstvý vzduch. Rozhodli sme sa preto rozbiť cestu do Corku na polovicu. Po dvoch hodinách jazdy sa pred nami z rovinatej krajiny zvanej Golden Vale začala dvíhať mohutná vápencová silueta – bájny Rock of Cashel.

Tento stredoveký komplex z 12. storočia nie je len obyčajnou ruinou, je to jedno z najposvätnejších a najpôsobivejších miest celého Írska. Podľa starých írskych legiend vraj samotná skala vznikla tak, že diabol pri prelete od zahryznutia do neďalekého pohoria dostal taký strach zo svätého Patrika, až kus vápenca vypľul priamo sem. Práve na tomto mieste svätý Patrik v 5. storočí pokrstil kráľa Munsteru, pričom mu podľa povesti nešťastnou náhodou prebodol nohu svojou biskupskou barlou – kráľ však hrdinsky mlčal, mysliac si, že to patrí k rituálu. Neskôr tu bol za najvyššieho kráľa Írska korunovaný legendárny Brian Boru.

My sme však mali tak trochu smolu v dokonalom načasovaní. Keď sme plní očakávania dorazili k historickej bráne, personál práve pred našimi očami nekompromisne otáčal kľúčom v zámku. Brány sa zatvorili a nám zostalo len obdivovať túto kamennú korunu Írska z vonkajšej strany.

No ako sa hovorí, nič sa nedeje bez dôvodu. Hoci sme nevideli interiéry plné starobylých fresiek, majestátna silueta skaly zahalená do chladného februárového vánku mala neuveriteľné čaro. A navyše nám to dalo dokonalú zámienku – máme v rukáve miesto, kam sa pri našej ďalšej návšteve Írska stopercentne vrátime. Že návrat skutočne plánujeme? Nuž, a to, či sa tam mienime vrátiť, sa dozviete až na úplnom konci nášho posledného príbehu...

Prvé dotyky s Corkom: Kde sa minulosť stretáva s budúcnosťou

Do Corku sme dorazili okolo siedmej hodiny večer, kedy sa nad mestom už rozhostil tichý zimný súmrak. Hlad a únava po dlhom dni nás nasmerovali na rýchly nákup základných zásob a potom už naše kroky viedli priamo k hotelu, ktorý sme mali vopred vyhliadnutý a zarezervovaný.

Naše prechodné útočisko sa nachádzalo priamo v srdci mesta, v náručí štvrte, ktorá práve prechádza fascinujúcou premenou. Ešte donedávna ste mohli na Google Mapách v týchto miestach, priamo na brehu rieky Lee, vidieť len chátrajúce ruiny starých fabrík a opustených priemyselných budov. Dnes však táto oblasť zažíva svoje znovuzrodenie. z popola starej éry tu vyrastajú moderné, oku lahodiace budovy, ktoré však s obrovským citom rešpektujú svoju minulosť. Architekti im vdýchli novú dušu, no ponechali im drsný a charizmatický vzhľad starobylého prístavného mesta.

Prechádzať sa týmito uličkami, kde sa tehlová história mieša s leskom nových začiatkov, bolo dokonalým privítaním. Prvý deň našej expedície sa naplnil – unavení, ale šťastní a plní očakávaní z toho, čo nám prinesie zajtrajšok, sme zaspávali s pocitom, že to pravé Írsko nás už drží za ruku.

Gastronomický rituál na izbe a prísľub noci

Večeru sme zmanažovali naším najobľúbenejším cestovateľským spôsobom. Miesto hľadania honosných reštaurácií sme stavili na útulnosť našej izby a rozprestreli na nej stôl plný lokálnych fajnotiek, ktoré sme si predtým ulovili v miestnych potravinách.

Naša improvizovaná hostina voňala skutočným Írskom. Nechybali poctivé miestne šunky, salámy a, samozrejme, legendárny írsky syr, ktorého chuť je vďaka zeleným pastvinám naozaj nezameniteľná. Ako dokonalé chrumkavé plátno nám poslúžili typické írske bagle a celú túto symfóniu chutí príjemne osviežovalo šťavnaté hrozno.

Zatiaľ sme toto všetko zapili „len“ miestnou limonádou, pretože sme vedeli, že na ten pravý, tekutý írsky drahokam si musíme počkať. Ten sme si totiž chceli vychutnať tak, ako sa patrí – priamo vo víre veľkomesta, za sprievodu živej hudby a v tieni autentického írskeho pubu.

Nočný Cork a čaro írskej nedele

A potom sme konečne vyrazili do ulíc. Hoci bola nedeľa večer – čas, kedy väčšina stredoeurópskych miest upadá do tichého spánku –, Cork nás šokoval svojou nespútanou energiou. Mesto neskutočne žilo, ulice pulzovali smiechom a z každých dverí sa valila podmanivá vrava.

Miestne puby boli doslova nabité na prasknutie a všade vládla tá povestná, nákazlivo dobrá nálada, akú človek zažije snáď len tu. Našu prvú noc na ostrove sme nemohli zavŕšiť lepšie. Usadili sme sa v jednom z podnikov, kde vzduchom lietali tóny živej hudby, struny gitár a ťahavé melódie akordeónu. S pohárom krémového, temného Guinnessu v ruke, obklopení autentickou írskou atmosférou, sme oficiálne pokrstili náš prvý deň.

Tak a na dnes je to naozaj všetko. Prvá kapitola je dopísaná, oči sa nám pomaly zatvárajú a my vám prajeme dobrú noc. Zajtra nás čaká divoký západ!

Keď na konci dňa podčiarkneme účty našej prvej expedičnej etapy, palubný počítač nám ukáže jasnú reč:

• Prekonaná vzdialenosť: 271 km

• Čas na ceste: cca 3 hodiny čistého času za volantom

Na prvý deň, kedy sme sa museli zžiť s volantom na opačnej strane, skrotiť divoké írske kruhové objazdy a obísť majestátnu Skalu kráľov, je to viac než slušný výkon. Základy sú položené, Cork nás privítal s otvorenou náručou a my sme pripravení na to, čo prinesie zajtrajšok.