Púť za duchovnou obnovou

Ako to celé vzniklo: Keď ťa volá opačný koniec krajiny

Myšlienka vydať sa na púť v sedle Vespy vo mne nedriemala iba pár dní. Bol to ten typ tichého, neodbytného hlasu v hlave, ktorý sa prebúdzal s každým jarným slnkom a prvým naštartovaním motora. Každý motorkár to pozná – ten pocit, keď ťa asfalt jednoducho volá niekam ďalej než len do vedľajšej ulice na kávu.

Jasné, žijem pri Košiciach a logická, pragmatická voľba by bola nájsť si nejaké pútnické miesto na východe. Máme ich tu predsa dosť a ušetril by som si stovky kilometrov v sedle. Lenže... malo by to potom to správne čaro? Púť predsa nemá byť o tom, že si vyberieš najkratšiu a najpohodlnejšiu trasu. Má to byť cesta, výzva, vystúpenie z komfortnej zóny a čas strávený sám so sebou a svojím strojom.

A tak padlo definitívne rozhodnutie: Keď už púť, tak poriadna. Priamo na opačný koniec Slovenska. Cieľom sa stala naša Národná bazilika v Šaštíne. Predstava, ako pretnem celú republiku od východu na západ na malej talianskej legende, dostala úplne iný rozmer. Už to nebol len obyčajný výlet, bol to plán na skutočné dobrodružstvo.

Celé toto dobrodružstvo som vtesnal do troch dní – od piatkového skorého rána až po nedeľné poobedie. Tri dni na dvoch kolesách, len ja, Vespa a otvorená cesta.

Keď človek plánuje trasu na skútri, nemôže jednoducho ťuknúť do navigácie „najrýchlejšia trasa“ a nechať sa viesť po nudnej diaľnici. To by bol hriech. Diaľnica pre Vespu znamená len monotónny hluk a ubiehajúci betón. Ja som chcel niečo celkom iné. Hľadal som cesty, ktoré majú dušu – kľukaté okresky, ktoré kopírujú reliéf krajiny, prechádzajú malebnými dedinkami a stúpajú do horských priechodov, kde sa môže Vespa poriadne oprieť do zákrut. Hlavným kritériom bolo jediné: cesta musí baviť mňa aj môj stroj.

Zároveň to však bola logistická alchýmia. Musel som presne prepočítať kilometre, aby som večer dorazil na miesto, kde ma čakala nielen mäkká posteľ, ale aj možnosť stihnúť večernú svätú omšu, ktorá mala byť duchovným zavŕšením každého dňa.

A potom sú tu tie klasické, no úžasné cestovateľské dilemy, ktoré určite dôverne poznáte: Kde natankovať? Kde nájsť dobrú kolibu s poctivým jedlom, keď sa ozve hlad? Čo všetko po ceste vidieť a kde sa oplatí na chvíľu vypnúť motor, zložiť prilbu a len sa kochať výhľadom? Človek sa snaží naplánovať každý detail, no v kútiku duše vie a teší sa na to, že tie najlepšie zážitky aj tak prinesie až samotná cesta a momenty prekvapenia.

Keď prišlo na lámanie chleba a kreslenie definitívnej trasy na mape, rozhodol som sa pre geniálny okruh, ktorý mi ukázal dve úplne odlišné tváre našej krajiny.

Cestu smerom do Šaštína som zvolil priamo cez bájne srdce Slovenska. Vespa ma niesla cez úchvatné a nekonečne zelené Horehronie, kde vzduch vonia lesom a cesta sa príjemne vlní. Odtiaľ som zamieril smerom na Hriňovú a detvianske lazy – tie pohľady na terasovité políčka roztrúsené po kopcoch človeka jednoducho neomrzia. Minul som Banskú Bystricu a užíval si každý jeden kilometer na týchto nádherných, motorkárskych cestách, ktoré sú pre plynulú jazdu na skútri ako stvorené. Bol to čistý balzam na dušu.

Aby to však nebolo monotónne, cestu späť na východ som si naplánoval úplne inak – severnou trasou Slovenska. Vedel som, že ma čaká drsnejšia, no o to majestátnejšia príroda, horské priechody a výhľady na naše najvyššie pohoria. Tento kontrast sľuboval, že ani jeden deň na ceste nebude rovnaký. Mal som pred sebou dokonalý plán: cestou tam nasať pokoj a malebnosť stredného Slovenska, v Šaštíne načerpať duchovnú silu a cestou späť si užiť divokejšiu krásu severu.

Všetko bolo pripravené, no modernú technológiu by ste u mňa hľadali márne. Poňal som to ako skutočný cestovateľ zo starej školy – žiadny smartfón na riadidlách ani GPS. Celú trasu, bod po bode, križovatku po križovatke, som mal poctivo vytlačenú na malých papierikoch. Tie som si lepiacou páskou pripevnil priamo na stred volantu Vespy, pekne na oči. Môj vlastný, podomácky vyrobený „roadbook“, presne taký, aký používajú jazdci na Rely Dakar. Zostávalo len jediné – hodiť na seba bundu, zapnúť prilbu a otočiť kľúčom.

Piatok ráno, hodinky ukazujú niečo krátko po piatej. Vonku je ešte ten svieži, ranný chlad, mesto len pomaly otvára oči, ale moja Vespa už radostne vrčí na voľnobehu. Ten zvuk ma okamžite prebral lepšie ako najsilnejšia ranná káva.

Pridávam plyn, kolesá sa otáčajú a Košice pomaly nechávam v spätných zrkadlách. Hodím očkom na prvý papierik na volante – smerujeme do srdca Slovenska. Slnko pomaly stúpa nad obzor, vietor sa opiera do prilby a ja si užívam ten čistý pocit slobody, kedy ma vpred nevedie umelý hlas z mobilu, ale môj vlastný plán. Prvé kilometre ubiehajú v neskutočnej eufórii.