Deň 1.

Štart do ranného ticha: Cesta za pokojom v duši

Dnes ráno, krátko po piatej, som definitívne otočil kľúčom v zapaľovaní. Moja Vespa sa v tichej garáži pomaly zohrievala, jej pravidelný zvuk sa odrážal od stien a ja som v tej chvíli vedel, že dobrodružstvo sa práve začína. Všetko bolo na svojom mieste – veci poctivo pobalené, roadbook vytlačený a pevne nalepený na riadidlách. Bol som pripravený vyraziť.

No v skutočnosti nebola pripravená len Vespa a technika. Touto cestou som sa pripravoval najmä vnútorne. Nešlo mi len o kilometre na tachometri alebo o to, aby som sa niekam bezhlavo prepravil. Cítil som, že moja duša už nutne potrebuje spomaliť, vypnúť od každodenného zhonu a načerpať novú silu. Chcel som tento čas využiť na to, aby som svoje vnútro naplnil skutočným pokojom.

Keď som nechal prvé kilometre za sebou a vošiel do náručia našej krásnej, milovanej slovenskej prírody, ten pocit sa len umocnil. V tichu pod prilbou, obklopený tou nádherou, sa pre mňa jazda stala niečím viac. Stal sa z nej čas na rozjímanie, hlbokú kontempláciu a modlitbu. Každý meter cesty ma prepájal s pokojom, ktorý človek nájde len vtedy, keď zostane sám so svojimi myšlienkami a s Bohom v srdci. Stačilo len občas hodiť očkom na papierik na riadidlách a nechať sa viesť – nielen po asfalte, ale aj k vnútornému stíšeniu.

Prvé kilometre ubiehali nad očakávania skvelo. Každý, kto jazdí z Košíc smerom na západ, pozná úsek do Rožňavy – pre mňa to bol doteraz azda ten najneobľúbenejší úsek celej trasy. No dnes? Dnes to bolo úplne iné, priam perfektné. Možno to bolo tým skorým ranným vzduchom, možno mojím vnútorným nastavením, ale cesta, ktorá ma inokedy otravovala, mi zrazu ubiehala s neuveriteľnou ľahkosťou.

Skutočná motorkárska rozprávka však začala až za Rožňavou. Odbočil som z hlavného ťahu a nechal sa viesť svojím papierovým roadbookom na bočné cesty. A to bola trefa do čierneho.

Zrazu som sa ocitol na úsekoch, kde som nestretol takmer žiadne autá. Celý ten asfaltový pás bol len a len môj. Vespa si spokojne priadla, rezala jednu zákrutu za druhou a ja som si pod prilbou užíval ten čistý pocit slobody. Žiadny stres v spätných zrkadlách, žiadne predbiehanie kamiónov, len ja, ticho prírody a kľukatiaca sa cesta pred provizórnym kokpitom. Presne kvôli takýmto chvíľam som na túto púť vyrazil.

Cesta išla tak hladko, až som mal pocit, že ma snáď strážia všetci svätí. Keď ma po ceste chytil prvý jemný dážď, len som sa pousmial. Zostal som úplne pokojný. Pár kvapiek predsa žiadneho skútristu nerozhádže, hovoril som si v duchu. No, ako sa hovorí, nechvál deň pred večerou... alebo v mojom prípade, nechvál počasie pred Prievidzou.

Len čo som sa priblížil k mestu, obloha sčernela a spustilo sa hotové peklo. Žiadny romantický dáždik. Chytila ma taká brutálna búrka, že obloha splývala so zemou. Voda bola zrazu úplne všade.

Môj papierový roadbook na riadidlách dostal poriadnu zaťažkávaciu skúšku (a ja s ním). Nepomohlo žiadne plexisklo ani nepremokavá bunda – tá búrka ma preverila tak dokonale, že som mal po pár minútach mokré doslova aj trenky. V tej chvíli mi nezostávalo nič iné, len sa na tom pod prilbou schuti zasmiať. Aj toto predsa patrí k pútnickému zážitku. Očista predsa musí byť kompletná – zvnútra aj zvonku!

Našťastie, na cestách platí jedno zlaté pravidlo: po každej búrke nakoniec vyjde slnko. A presne to sa stalo aj mne. Ako náhle som nechal to najhoršie za chrbtom, mraky sa rozostúpili a na cestu sa opäť oprelo hrejivé slnečné svetlo.

Pre motorkára v mokrom oblečení je slnko ten najlepší kamarát. Počas jazdy ma vietor a lúče začali pomaly, ale isto fúkať dosucha. Keď som dorazil na miesto, mohol som s úľavou skonštatovať, že okrem nohavíc už na mne uschlo takmer všetko. A tie nešťastné nohavice? Tie už visia a ja pevne verím, že do rána budú úplne fit a pripravené na ďalšie kilometre.

Táto nečakaná sprcha mi nakoniec len pripomenula, že na púti – rovnako ako v živote – človek musí prijať všetko, čo mu príde do cesty. Slnko aj búrku. A keď to zvládne s úsmevom, o to krajší je potom pocit v cieli.

Ešte predtým, než ma stihla preveriť spomínaná prievidzská prietrž mračien, moja trasa viedla cez nádhernú Hriňovú. Pre mňa je toto mesto a jeho okolie neodmysliteľne spojené s hercom Lukášom Latinákom, ktorý odtiaľto pochádza a nedá na tento kraj dopustiť. Je to skrátka jeho srdcové miesto – a po tom, čo som tie kopce uvidel na vlastné oči, sa mu vôbec nedivím.

Keď som už prechádzal okolo, povedal som si, že by bolo hriechom neskúsiť ho tu niekde nájsť. A tak som moju oldschoolovú púť povýšil na ešte väčší oldschool. Žiadne hľadanie na sociálnych sieťach. Zastavil som Vespu a začal som sa pekne po starom, dom od domu, vypytovať miestnych: „A neviete, kde by som tu našiel Lukáša Latináka?“

Bohužiaľ, hriňovské lazy sú predsa len rozľahlé a Lukáša som tentokrát nestretol. Miestni ma síce navigovali s úsmevom, no slávny rodák bol zrejme niekde za povinnosťami. Nevadí! Táto spontánna pátracia akcia mi priniesla skvelú náladu a ukázala mi, akí milí a pohostinní ľudia v tomto rázovitom kraji žijú. Naštartoval som Vespu, hodil očkom na roadbook a s úsmevom na tvári pokračoval ďalej v ústrety ďalším kilometrom (a netušenej búrke).

Môj dnešný cieľ bol Trenčín. Keď som konečne zaparkoval Vespu, zložil prilbu a pocítil, že som úspešne zvládol prvú obrovskú porciu kilometrov, zaplavila ma neskutočná úľava. Príroda ma síce cez deň poriadne preverila, no Trenčín ma privítal už s pokojnou večernou atmosférou.

Presne tak, ako som si to naplánoval doma na východe, moje kroky večer viedli do kostola na svätú omšu. Po celom dni v sedle skútra, kedy človek bojuje s vetrom, sleduje cestu na papierikoch a schováva sa pred búrkou, to bolo presne to miesto, ktoré som potreboval.

Sedenie v tichu chrámu malo neskutočné čaro. Všetok ten zhon z cesty a hučanie motora zrazu utíchli. Bol to ten pravý moment na stíšenie, kedy som mohol v srdci poďakovať za ochranu na ceste, poprosiť o silu na ďalšie dni a vnútorne spracovať všetky tie nádherné (aj mokré) zážitky z Horehronia, Hriňovej či Prievidze. Prvý deň mojej púte sa skončil presne tak, ako mal – s pokojom v duši.

Ešte predtým, než som vstúpil do ticha chrámu, som si doprial jeden malý, zaslúžený rituál. Dorazil som priamo do srdca mesta, zaparkoval moju vernú Vespu a našiel si skvelé miesto v kaviarni s tým najkrajším výhľadom.

Sledovať majestátny Trenčiansky hrad, ktorý sa týči priamo nad mestom, s hrejivou šálkou kávy v ruke, bol neskutočný moment. Po celom dni v sedle skútra, kedy som bojoval s vetrom a schovával sa pred búrkou, táto chvíľa chutila o to viac. Bol to dokonalý prechod z bláznivej cesty do absolútneho pokoja. Pozeral som sa na tie starobylé hradby, nasával atmosféru večerného mesta a nechal zo seba opadnúť posledné zvyšky únavy.

Až potom, s touto skvelou náladou a zahriaty dobrou kávou, som sa presunul na večernú svätú omšu do kostola. Po celom tom zhluku zážitkov z Horehronia, hľadaní Lukáša Latináka na lazoch či prievidzskom kúpeli, bolo sedenie v tichu chrámu tou najlepšie bodkou. Všetok ten ruch a hučanie motora zrazu utíchli. Bol to ten pravý čas na stíšenie a vďačnosť v srdci za ochranu na prvom úseku cesty. Prvý deň mojej púte sa skončil presne tak, ako mal – s pokojom v duši.

Keď som vyšiel z kostola, duchovne posilnený a upokojený, ohlásil sa už poriadny hlad. Predsa len, tie stovky kilometrov v sedle a boj s prievidzskou búrkou odčerpali množstvo energie. Rozhodol som sa preto prvý deň zavŕšiť trochu exoticky a zašiel som na poctivé mexické jedlo.

Sadnúť si k tanieru plnému farieb a výrazných chutí bolo presne to, čo som potreboval. Pikantné taco a nachos mi hneď vliali novú krv do žíl. Sedel som tam, vychutnával si každé sústo a v hlave si premietal celý ten bláznivý deň. Od ranného štartu z Košíc, cez prázdne cesty za Rožňavou, neúspešné (ale vtipné) pátranie po Lukášovi Latinákovi, až po ten moment, kedy ma búrka vyžmýkala do nitky.

S plným žalúdkom a úsmevom na tvári som sa nakoniec presunul na ubytovanie. Prvý deň mojej púte bol na konci – bol pestrý, plný prekvapení, duchovnej hĺbky a skvelého jedla. Vespa odpočívala a ja tiež, s vedomím, že zajtra ma čaká ten hlavný cieľ: Šaštín.

Keď konečne ležím na izbe a hľadím do stropu, v nohách aj v rukách cítim každú jednu zákrutu, každý výmoľ a každý kilometer. Bol to intenzívny, dlhý, ale neskutočne krásny deň. Keď som si večer zosumarizoval moju trasu, sám som zostal milo prekvapený, čo všetko sme s Vespou dnes preťali:

Košice – Rožňava – Štítnik – Jelšava – Sirk – Hnúšťa – Kokava nad Rimavicou – Hriňová – Zvolen – Prievidza – Nováky – Trenčín.

Dokopy to hodilo úctyhodných 340 kilometrov a čistého času v sedle rovných 6 hodín a 30 minút. Na skútri je to poriadna porcia, no prešiel som ju s čistou radosťou.

Teraz už len oddychujem, naberám sily a v hlave sa už ladím na zajtrajšok. To hlavné ma totiž ešte len čaká. Teším sa na nové ranné kilometry, na nové výhľady, no predovšetkým na to, kvôli čomu som celú túto bláznivú oldschoolovú jazdu podnikol – na veľkú pútnickú svätú omšu a požehnanie motoriek priamo v našej Národnej bazilike v Šaštíne. Pútnik ide spať, zajtra smer Záhorie!